Stála som na úrade práce v úzkej uličke. V odstupoch za sebou stálo asi päť ľudí. Zrazu ku mne pristúpil pán a pozdravil sa mi. V tmavej vetrovke a čiernom rúšku som ho nespoznala. „Ahoj, skoro som ťa nespoznal,“ hovorí mi. Zrazu mi to došlo. „Jééj ahoj, ani ja ťa nespoznávam.“ Smiali sme sa ako malé deti. Sused, ktorý býva na konci dediny.
Debata pokračovala. Vzájomne sme si vymenili informácie o situáciách, ktoré nás doviedli na ÚPSVaR. Pointa bola, že mi na druhý deň volal s tým, že je pozitívny. Nebudem tajiť, koľko vecí mi zrazu prebehlo hlavou. Do kelu, som síce doma, no v domácnosti so mnou je ďalších päť ľudí. A manžel ako jediný pracuje. Čo ak teraz ostane doma, je živnostník. A ďalšie myšlienky útočili.
Scenáre ako z čiernej grotesky. Uvedomila som si, že to takto nevyriešim. Len skomplikujem. Na druhý deň som absolvovala testy, ktoré boli negatívne. Fúúú, ale mi odľahlo. Situácia sa vyriešila. No uvedomenie, že človek zrazu ostane izolovaný, odkázaný na pomoc, mi prišlo ako veľký problém. Sme síce dedinka, ale kto by vám bol ochotný pomáhať s nákupmi, liekmi, keď ste chorí?
A presne táto situácia ma naštartovala, aby som zavolala chorému susedovi. Žil sám, rodičia mu zomreli, nebol ženatý a jediná sestra mu býva na juhu Slovenska. V domčeku s tromi izbami si kúri drevom. Spoločnosť mu robia len dvaja psíkovia. Teraz nemôže 10 dní z domu a preto som vzala telefón a zavolala som mu.
„Ahoj Juraj, čo ti donesiem, idem do mesta na nákup. Ak nemáš peniaze, nevadí, potom sa dohodneme“. V telefóne som počula, ako skladá slová… v živote bol odkázaný len sám na seba a „chlapská hrdosť“, ako mi neskôr prezradil, mu hovorila, že si nejako poradí. Doma som uvarila polievku a k večeru som mu ju odniesla i s nákupom. Mal horúčku, bolesti žalúdka a žiadnu chuť. Zdržiavala som v sebe slzy, keď som ho takto videla. Bez práce, peňazí, chorý a opustený. Vravím si “tu ľútosť nepomôže, ale skutky”. Koľko vlád sa musí ešte vystriedať, aby sme robili zákony pre ľudí. Koľko ľudí žije na okraji spoločnosti a cítia sa nepotrební. Sú v beznádeji, frustrovaní.
Denne som mu volala, aby pocítil „človečinu“. Keď potreboval nákup či lieky, zaviezla som mu ich. A zo smutného, chorého človeka sa stal priateľ, ktorý sa vie zasmiať a nabrať druhý dych. Manžel mu podal pomocnú ruku. Nateraz mu chodí pomáhať do zváračskej dielne. Smejem sa, že sú ako z rozprávky „A je to“. Lebo jeden je chudý a dlhý a druhý nízky. Ale konečne usmiaty človek. Naozaj niekedy postačí zameniť slovíčko JA na MY a zistíme, že sa v nás skrývajú poklady. Situáciu vo svete to nevyrieši, ale na vlastnej koži sme sa presvedčili, že keď si ceníme život druhého človeka ako svoj, život naberie správny smer.
A preto, aby moje deti nezažívali takéto existenčné problémy, sa zapájame s manželom do projektu Tvorivá spoločnosť. Samotný projekt spája ľudí z celého sveta v jednom cieli. A tým je vybudovať svet, kde bude život človeka na prvom mieste. A to je nadovšetky ľudské túžby.
Zuzana Š.