Dve ružové kreslá boli súčasťou našej domácnosti niekoľko rokov. Boli staré, ošumelé, ale veľmi pohodlné. Myšlienka na ich obnovu mi prišla pár rokov dozadu. Kúpila som peknú poťahovú látku a začala hľadať čalúnnika. Jediný čalúnnik v meste ma pri mojej návšteve u neho odbil, že „s cudzou látkou kreslá nečalúni“. Videl sa mi namrzený, zdutý a neústretový.
Prešlo opäť niekoľko rokov. Látka ležala na spodnej polici v skrini, a na ružovú, ošumelú farbu kresiel sme si zvykli. No začiatkom tohto roku v mojej hlave opäť skrsla idea, opäť skúsiť dať kreslá prečalúniť. Ísť k „hundrošovi“ sa mi vôbec nechcelo, no bol jediný v meste! A tak som v jedno novoročné ráno zdvihla telefón a zavolala mu. Po krátkom hovore sme sa dohodli… O niekoľko dní mi prišla sms, že sú kreslá hotové. Opäť som zorganizovala mužskú časť rodiny a nachystala požadovanú sumu za odvedenú prácu.
Všetko šlo úplne hladko, a keď som sa v piatok poobede vrátila z práce domov, v obývačke ma čakali dve nádherné pásikavé kreslá. Presne také, aké som chcela. Pozerajúc na ne sme sa s manželom rozprávali o priebehu „akcie kreslá“. „A dal ti účtenku?“ opýtala som sa z ničoho nič manžela. (Išlo o pomerne vysokú sumu). Dozvedela som sa, že účtenku nemáme. Že všetko prebiehalo tak hladko, úprimne, v príjemnej debate, že úplne zabudli na účtenku. Na moje počudovanie mi táto odpoveď nevadila. Bola som spokojná. Vedela som, že je všetko v poriadku!
Uvedomujem si, že sú teraz pre veľa ľudí ťažké časy, a to nielen po finančnej stránke, ale hlavne po vnútornej. Ľudia sa trápia… A je normálne, že si pomáhame. Veď dôležité je, že človek urobil kus poctivej práce, za ktorú je normálna adekvátna pláca… Moje myšlienky plynuli týmto smerom. A vtedy mi to došlo! Ty kokso, veď ja som úplne iná!
Keď si predstavím samú seba ešte prednedávnom, moja chamtivá kalkulačka v hlave by bola kombinovala, špekulovala, vyhodnocovala čo najlepší výsledok iba pre mňa. Ja chcem, a vy mi dajte za čo najnižšiu cenu! Toto bol obraz môjho správania ešte prednedávnom. Absolútny egoizmus v osobnom prevedení. Ja – centrum sveta, kde sú všetci „povinní mne“!
A teraz? Analyzujúc celú situáciu od začiatku, som si uvedomila úplne opačný priebeh. Veď ja som do úplného konca nevedela, koľko za zákazku zaplatím. Ani v hlave mi neprebiehali kalkulácie! Všetko len plynulo, a „napriek tomu“ sa všetko skončilo k spokojnosti všetkých strán.
Kam nás to tento konzumný svet priviedol? Aké „normálne“ vzorce spotrebiteľského správania nám nenápadne podsúvali, až kým sme ich prijali za normálne? Veď vzťahy medzi ľuďmi vyústili len do roviny „má dať – dal“, a kde je pri tom všetkom človek? Prečo je normou neustále handrkovanie sa o cenu? Veď je to prejavom neúcty k práci človeka, neúcty jeden k druhému. Kam sme to dospeli, keď nám je hrúbka vlastnej peňaženky bližšia ako vzťah človeka k človeku?
A všetky tieto sebecké handrkovačky, ktoré prebiehajú v našich hlavách alebo aj verbálne, nás čím ďalej tým viac dostávajú do slepej uličky. Nepomáha to nám a nepomáha to ani iným. Sami sebe robíme zle, a ani o tom netušíme. Veď keď ja dám tebe, ty máš z čoho dať mne, alebo ďalšiemu a naopak. A netýka sa to iba materiálnej roviny. Existuje oveľa dôležitejšia, hlbšia časť človeka, tá vnútorná… Veď ak som ja k inému dobrý, pozorný, ústretový, tak nielen že ja sám mám z toho dobrý pocit, ktorý sa násobí, ale aj človek, ktorý prijal dobro odo mňa to cíti.
Vyskúšajme iný vzorec
Je to úplne iný vzorec, ako nás učili v tomto konzumnom systéme, založenom na konkurencii, spotrebe a hlavne nenásytnosti nášho ega. A ja sama som zistila, že pokiaľ som v sebe nezačala pozorovať chamtivosť, nevidela som ju. Bolo mi to normálne, prirodzené, aj keď som sa pri tom zle cítila. Všimnite si, koľkokrát vám za deň príde myšlienka podporujúca vlastnú chamtivosť! Ja to často evidujem napríklad pri rozdeľovaní jedla. Je paradoxné, že delím jedlo mojim najmilším ľuďom, blízkej rodine a objavujú sa myšlienky typu: „ Zober si to väčšie! Toto mu nedaj! Nechaj si sebe to krajšie!“ Je to prejav našej chamtivosti, prejav vlastného egoizmu. Je to chamtivosť, ktorá dáva vnútornú prázdnotu – ak ju počúvame.
Dokončím príbeh o kreslách… Včerajší zážitok s pánom, ktorý čalúnil kreslá, mi dal teplo na duši. Nielen, že som nepýtala doklad, ale s vďakou som mu zaplatila nie malú sumu, pretože bola adekvátna za jeho odvedenú prácu. A nielen to. Vzápätí som svoje príjemné poznanie, že som prekročila vlastnú chamtivosť zakončila sms-kou: „Ďakujem, kreslá sú krásne!“ A o pár sekúnd prišla odpoveď od „bývalého“ zdutého čalúnnika: „Som rád, že sa páčia.“
A takto je to normálne. Zabudnime na chamtivosť, zabudnime na ego. Zabudnime na seba a dávajme. Keď dávame, svet sa začína meniť. Je na každom jednom z nás, či sa pokúsi zmeniť seba a dávať. A tým pádom vytvárať nový svet, normálny – TVORIVÝ. Všetko sa začína z rozhodnutia každého jedného z nás.
Hanka A.