Je krásne slnečné ráno. Akurátny mrázik dáva zime jej zodpovedajúci šat. Začiatok týždňa, celý týždeň aj cesta do práce predo mnou. Bežnú jazdu za volantom mi spríjemňuje kochanie sa nádherným zimným okolím. Po ľavej strane sledujem, že práce na výstavbe diaľnice opäť začali. To ma utvrdilo v tom, že je všetko dobre… No vzápätí sa v protismere objavilo vojenské auto. Taký protipól. Vedľa cesty vidím chlapov, ktorí budujú cestu (aj pre mňa), a oproti na ceste „oni“. „Aha, rozumiem, vojaci idú k východným hraniciam! Bože, čo sa to deje so svetom, že je stále niekto proti niekomu?!“
Myšlienky, týkajúce sa vojenských aktivít v našom štáte mi zastavil pohľad na vojenské auto. Približovalo sa oproti mne… Na mieste spolusediaceho sedel obyčajný muž. Obyčajný zaguľatený muž, ktorý so záujmom sledoval stavbárske práce na budúcej diaľnici. Uvedomila som si, že je taký istý ako my. Vojak vo vojenskom aute, pravdepodobne idúci na východ štátu, je taký istý človek ako my ostatní?!
„Áno, všetci sme rovnakí. A každý z nás je vo svojej podstate dobrý. Každý žije so svojimi radosťami i starosťami, ale…“ Pokračovala som ďalej v premýšľaní: „No prečo sa tak ľahko dáme vtiahnuť do negatívneho? Prečo sa z tohto obyčajného človeka vo vojenskom aute môže stať ten, kto zabíja iného človeka?!“ Paradox tejto profesie umocnilo porovnanie so stavbármi vedľa cesty, ktorí budujú niečo pre všetkých. Veď sme v podstate všetci rovnakí. Áno, môžeme byť rozdielni v prejave, vonkajšom výzore, žijeme každý svoj jedinečný život, no jedného s druhým nás spája to praobyčajné a prapodstatné – ľudskosť.
Len sme vtiahnutí niekde do osídiel hmoty. Ženieme sa za matériou. Nerobíme prácu, ktorá nás baví a v ktorej môžeme prejaviť svoje najlepšie predispozície, záujmy, schopnosti, ale veľakrát robíme prácu len pre peniaze a výhody z nej vyplývajúce. Ale ten muž vo vojenskom aute môže byť hrdinom zachraňujúcim dieťa zo závalov zrúteného domu. Vtedy mi (a určite aj jemu) jeho práca dáva zmysel, lebo je tu pre druhých, dávajúc iným seba, nehľadiac na svoje obete. A ten istý muž môže zabiť človeka len preto, že mu to niekto prikáže alebo niečím odôvodní.
V jednom okamihu, v obraze vytvorenom počas cesty, som uvidela tvorenie i deštrukciu. No zároveň, akoby vojak v aute pri pohľade na tých, čo stavajú, rozmýšľal o tom, že aj on by raz chcel niečo postaviť… A možno postaví most medzi tým, čo je teraz a medzi tým, čo bude. Akoby to bol impulz v jeho živote. Načo zabíjať, keď je možné tvoriť.
Veď človek tu nie je, aby bojoval, ničil, používal násilie. Keby ľudia čo i len na chvíľku upokojili sami seba a zamysleli sa nad tým, čo robia a prečo to robia (a nemusí sa to týkať iba výberu zamestnania)… ak by boli sami k sebe úprimní, určite by spozorovali, že keď konajú zlo, cítia sa veľmi zle a prázdno. A naopak, keď konajú dobro, (dávajú zo seba čokoľvek dobré, čo i len úsmev ktorý nič nestojí) tak im je naopak oveľa ľahšie a lepšie.
Preto je tak potrebný pokoj. Preto je tak veľmi potrebné, v tomto rýchlom informačnom svete s obrovským množstvom podnetov, upokojiť sa a uvedomiť si, že to, v akom svete žijeme, vytvárame my sami. Rýchlosť bytia nám nedovoľuje prehodnotiť život, stanoviť si priority. Nedovoľuje nám uvidieť samého seba ako človeka skutočného, dobrého a láskavého, pomáhajúceho, obetujúceho sa, čestného. A pri tom je taký každý človek, len to v sebe musí uvidieť a konať správnym smerom.No svet sa mení, tak ako pohľad vojaka v aute… Mravnosť, dobrota, pomoc blížnemu sa okolo nás stávajú hodnotami, ktoré si začíname ceniť. No nestačí iba oceňovať v iných, musíme začať každý sám od seba, aby sa stali aj našou súčasťou.
Hanka.