Aká je skutočná tvár Švajčiarska? (Zdroj: freepik.com
Keď som bola malé dievčatko, chcela som rýchlo vyrásť a mať prácu, dom, veľkú rodinu, cestovať a spoznávať svet. To sa mi i splnilo. Spomínam si na jednu chorvátsku rodinu, ktorá žila v meste Murg vo Švajčiarsku. Vtedy ako dvadsaťročné dievča som, počas letných prázdnin mala na starosti, dvoch chlapcov. Starší Sebastián mal 13 a mladší Marco 10 rokov.
Z Chorvátska vždy prišli len počas letných prázdnin a rodičov, žijúcich vo Švajčiarsku, tak videli 2 mesiace v roku. Ich starí rodičia sa o nich starali celý rok. Nemali na výber. Jasmína a Dragan ťažko pracovali niekedy i 12 hodín denne, aby zo zárobku uživili dve rodiny. Seba a starých rodičov, ktorí sa starali o ich synov v rodnom meste.
Pre mňa, ako mladé dievča, bolo Švajčiarsko kúzelné. Všade drevené alpské domy, na pastvinách sa pásol dobytok, príroda ako z reklamy na čokoládu Milku a skutočne čisto. Miestami to bolo neuveriteľné. Chlapci boli akční, tak sme denne bicyklovali, hrali futbal, plávali v blízkom jazere a hlavne sa veľa smiali. Niekedy som padala od únavy, lebo navariť, upratať dom a riešiť denne program, nebolo vždy jednoduché. Ich rodičia, odchádzali zavčasu ráno a prichádzali domov po tme. Keďže pracovali i v sobotu, deň pre výlety bola nedeľa. Ale stálo to za to.
Rodičia ani raz nepovedali, že nevládzu. Maximálne sa snažil čas využiť tak, aby boli s deťmi. Precestovali a zažili sme veľa zo Švajčiarska. Občas som si pripadala ako pokrvný člen ich rodiny. Čo bolo ich, bolo i moje. Naučili ma chorvátsky jazyk a dlho po návrate domov sme si písali, volali. No chlapci už vyrástli a dnes už majú každý svoju rodinu. Osobne zažili vojnu medzi Bosnou a Hercegovinou. To ich veľmi poznačilo. Život je zaujímavý i v tom, kde všade môžeme zanechať stopu.
Osobne si neviem predstaviť, že pre ekonomickú situáciu odídem od rodiny. A pre dlhodobý cieľ, ktorí si dali, dokázali prežiť náročné obdobie v zahraničí. I keď je Švajčiarsko ekonomicky silná krajina, cudzinci to nemali jednoduché. Museli sa naučiť povinne jazyk, ktorí im štát poskytol v kurzoch, prácu nesmeli odmietnuť. Iba z vážnych dôvodov.
Deti hneď po príchode do krajiny boli umiestnené v školských zariadeniach, i keď neovládali jazyk. Zo začiatku sa rodiny častokrát borili, aby zapadli do komunity, v kantone, ako nazývajú okresy. Ale ani všetky prekážky ich neodradili zostať v tomto krásnom kúte sveta. Doma zažili chudobu, hlad, vojnu a tu v cudzom svete hľadali pokojné miesto pre život.
Mňa teší, že som spoznala rodinu, ktorá sama hľadala domov v cudzom svete a vedeli sa o pocit spolupatričnosti k človeku podeliť. Vyvstala mi tu otázka. Je to pravda, že domov máme len jeden? A ja viem, že záleží na uhle pohľadu. Domov je tam, kde cítim lásku, kde nie je dôležité odkiaľ si, ale kým si. A tento pocit zažívam opäť pri projekte s názvom Tvorivá Spoločnosť. Lebo tu som človekom, ktorí nedelí podľa rasy, či statusu. Spoločne a celosvetovo konáme, aby sme informovali ľudí o dôležitosti vytvoriť svet na morálno-duchovných hodnotách. A keď sa ľudia súhlasne vyjadria k novému vektoru v spoločnosti, začneme prvky tvorivej spoločnosti implementovať do politiky. Ak máte potrebu konať pre lepšiu budúcnosť, pozývam vás, pripojte sa k projektu. V živote veci nie sú zložité, možno je zložitý len náš pohľad …
Zuzana Š.