Svokra a nevesta. Dve dospelé ženy, každá z iného cesta. Presne ako ja a tá “moja.” Ktorá sa, mimochodom stala pre mňa veľkým učiteľom. A som za to vďačná.
Moja svokra je jednoduchá žena. Čo na srdci, to na jazyku. Práve táto jej vlastnosť ma naučila nebrať si veci osobne. Poznám ju 12 rokov. Takmer tak dlho, ako svojho manžela. A počas tohto obdobia sme si prešli kadečím. Protestným urazeným tichom, aj vzájomným pretlačovaním “správnych” názorov. Najprv som ju brala ako “tú, ktorá mi chce zle.” Myslím, že aj ona mala na mňa rovnaký názor.
Vôbec mi to nebolo jedno. Vo vnútri som sa trápila, pretože som chcela mať s ňou aspoň normálny vzťah. Spája nás predsa láska k jednému mužovi. Jej synovi, ktorého som si vzala za muža. Vďaka knihám od A. Novych a reláciam s účasťou Igora Michajloviča Danilova som si uvedomila jednu vec, ktorá mi absolútne zmenila uhol pohľadu. Nepriateľom nie je druhý človek. Teda ani moja svokra. Ak chcem zmeniť vzťah k nej, musím začať viac pracovať sama na sebe. Krotiť svoj hnev, držať na uzde svoje ego a prijímať ju takú, aká je. S láskou.
Minulý týždeň som bola v meste vybaviť si zopár povinností. Skončila som skôr, než som predpokladala a autobus mi išiel až za hodinu. K svokrovcom som to mala asi 5 minút cesty. “Si doma? Prišla by som na čaj.” zavolala som svokre. Veľmi sa potešila a ja tiež.
Sedeli sme pri kuchynskom stole, pozorovali neutíchajúci vietor, rozprávajúc sa o nevšednej každodennosti, o živote, o maličkostiach. Ani jedna sme nemali od tej druhej žiadne očakávania a vďaka tomu sme si boli bližšie, než kedykoľvek predtým.
Zrazu pri horúcej šálke šípkovho čaju som v nej nevidela ženu, ktorá mi stále robí na truc. Práve naopak. Pozorne som ju počúvala. Hovorila o strachoch, o samote, o starobe. Nehľadala riešenie. Chcela sa len vyrozprávať a to bolo všetko. Čas letel ako voda. Musela som ísť na autobus. Pred odchodom sme sa objali a ja som cítila, že medzi nami viac nie sú bariéry. Ostala len ľudskosť. Tá základná esencia, ktorá je podstatou každého človeka.
Staršia generácia už prestala dúfať v krajší zajtrajšok. A možno je načase nečakať na zázrak, ale začať konať. Urobiť všetko preto, aby sme mali lepšiu budúcnosť. Spojiť sa nie v boji proti vonkajšiemu nepriateľovi, ale v jednej myšlienke. V myšlienke vytvorenia sveta bez vojen, korupcie, násilia. Kde bude človek na prvom mieste. A s ním aj všetky ľudské hodnoty. Vieme to. Všetko potrebné na to máme. Tak poďme na to!”
Michaela