Stačí sa pozrieť za okno. Z detstva si pamätám mínusové teploty do 27 stupňov, boli to mrazy, pri ktorých zamŕzali chlpy v nose. Pár minút na zastávke mi pripomínali celú večnosť. V škole sme si máčali ľadové nohy do studenej vody, aby sme v nich rozprúdili krv. Dnes u nás po poriadnej zime nie je ani chýru ani slychu. Všetci vedia, že sa “čosi” deje s prírodou.
Klimatické zmeny sa dejú. Poslednú dobu sa začali synchronizovať. Napriek tomu, keď otvoríme médiá, zovšadiaľ na nás vylieza tá istá pesnička. Covid v rôznych formách a podobách. V časoch, keď je dôležité spojiť sa, ťahať za jeden koniec, nás systém rozdelil na bubliny. Pre slamku nevidíme les.
Spomenula som si na slová jedného vedca, Dr. Sergeja Alexandroviča Pulinca, jedného z najväčších odborníkov v oblasti prognózovania zemetrasení, pracujúceho v Inštitúte pre kozmický výskum Ruskej akadémie vied. Pamätám si aj na výrok jeho kolegu, ktorého rýchlo “usadili” po ozname jeho prognózy “Seď a mlč, rakvy sú lacnejšie..!
Treba vravieť o tom, čo sa naozaj deje. O nepohodlných veciach. O tom, že zmeny klímy nie sú len záležitosťou antropogénneho (ľudského) faktora a to, čo sa deje za oknom, sa bude stupňovať. Čakajú nás zemetrasenia, povodne, výbuchy sopiek. A médiá mlčia. Bude to stáť životy. Fakt sú peniaze viac ako život? Kde je v tom všetkom skutočný záujem človeka?
Môžeme sa správať ekologicky, používať sklenené slamky namiesto plastových, ale to nie je riešenie. Pretože to, čo sa deje, je záležitosťou astronomických procesov. Existuje riešenie. Spojiť sa a začať byť ľuďmi. Otázka znie: Príroda sa prispôsobí, ale môže sa prispôsobiť človek?