Náš takmer 80-ročný sused zažil kadečo. Dostal meno po bratovi, ktorý zomrel na zápal pľúc. Jeho mama sa najprv musela postarať o šesť mladších súrodencov, a až potom sa mohla vydať. Svojich synov viedla ku skromnosti. Preto si sused vedel vážiť nové topánky, ktoré sa nepodarilo zodrať ani jeho dvom mladším bratom. Rád spomína na tom, že PREDTÝM boli na trhu predsa len kvalitnejšie veci.
Obdobie pred Nežnou revolúciou v susedovi vzbudzovalo protichodné pocity. Na jednej strane ilúzia ekonomickej a sociálnej istoty, na druhej strane zmanipulované správy v tlači, novinách aj v rozhlase. Myslím, že vedel, čo sa deje. Preto vkladal veľké nádeje do zmeny režimu. Pretože veril, že bude mať lepšie. Dnes je z neho dôchodca. Rozčarovaný, rátajúci každý cent biednej penzie.
Snaží sa riadiť všetkým, čo počuje v správach a dúfa, že TERAZ, v dnešnej dobe konečne v médiách zaznieva pravda: “Veď máme demokraciu, nemôžu nám predsa klamať! Tie časy máme už dávno za sebou,” povedal minule, no v jeho hlase chýbala sebadôvera. Niečo sa láme, padajú masky, a ľudia začínajú hľadať viac informácií. Každý predsa vo svojom vnútri túži po pravde, ktorá je len jedna. To lož má tisíce podôb.
Na konferencii O čom snívali Proroci, vo mne zarezonoval prejav Akmaral Batalovej, uznávanej novinárky z Kazachstanu. Má na konte množstvo ocenení. Vidí, čo sa deje v médiách: “Určite by mala existovať nejaká vnútorná cenzúra, predovšetkým u samotných novinárov. Masovokomunikačné prostriedky by nemali byť závislé, nemali by byť financované žiadnymi silami a hlavne by žurnalistika mala byť profesionálna.” Áno. súhlasím s ňom. V podstate vieme, ako by to malo byť. Otázka je, prečo je teda všetko inak?
…
29.3.2021
Sused sedí pred telkou a sleduje spravodajstvo: “V 56tich rokoch náhle umrel..”
Šepce si popod nos: “Tu ho máš. Toľko peňazí…. ani to dôstojné miesto v rebríčku Forbesu ho nezachránilo. Smrť si nevyberá. No človek to často ani počas života pochopiť nestihne.”