Sedel na lavičke a kŕmil holuby. Sám, len so svojimi myšlienkami a v špinavom kabáte, pôvodnú farbu ktorého by odhadol len málokto. “Pane, okamžite prestaňte kŕmiť tie potvory! Čo nevidíte, že sú premnožené?” Za chrbtom starého muža sa objavila žena v stredných rokoch, ktorej sa nepáčilo mužovo konanie. Po chvíli odišla, vidiac, že pán nereaguje na jej konanie.
Sadla som si na lavičku oproti. Pánovi nebolo veľa treba. Prezradil mi, že sa volá Karol, a roky bol riaditeľom výberového gymnázia. Začal hovoriť o tom, čo ho najviac bolelo. Tipovala som, že svoj životný príbeh hovoril snáď tisíckrát. Pred pätnástimi rokmi prepísal dom na syna. S tým, že ho dochová. Ten začal vo veľkom podnikať a starnúci otec sa mu akosi nehodil do krámu. Metre štvorcové, na ktorých žil, sa každým rokom zmenšovali. Priestranná izba sa zmenila na malú komoru, potom ho syn presťahoval do suterénnu domu, aby nebol nikomu na očiach.
“Teraz žijem v unimobunke za mestom. Syn vraví, že sa nemám na čo sťažovať, pretože mi zabezpečil drevo na kúrenie,” dodal horko Karol. Spomenula som si na Tri groše, na rozprávku, ktorú som v detstve priveľmi nemala v obľube. Podľa Karola mal jeho syn množstvo výhovoriek, prečo nemá priestor ani čas postarať sa o otca. V spoločnosti je vnímaný ako úspešný podnikateľ, ktorý je dávno za vodou. Čo na tom, že jediným spoločníkom jeho otca sa stali holuby a náhodní okoloidúci, ktorí si nájdu pár minút čas ho počúvať.
Ešte viac som si uvedomila naliehavosť zmeny systému, v ktorom žijeme. Aby sa znova v spoločnosti nastavili základné ľudské hodnoty. Aby sme začali správať tak, aby sa za nás nehanbili ani naše deti, ani naši rodičia.