“Čo len to moje dieťa bude robiť cez prázdniny?” Táto myšlienka mi prebleskla hlavou, keď som videla, že sa blíži začiatok júla. Na dva týždne sme mali naplánovaný program. Ale čo potom?
Spomenula som si na vlastné detstvo. Vyrastala som na dedine, autá na našu ulicu nechodili, väčšinu len traktory naložené senom. Všetci sme sa poznali po mene. My, deti, sme sa hrali spolu. Neriešili sme žabo-myšie vojny, ignorovali zákazy dospelých, ktorí nám zakazovali hrať sa s určitými deťmi, pretože ich rodičia boli “divní.” Dnes, keď sa prejdem mestom, málo deti sa hrá na ulici. Všade sú autá, v mnohých z nás je prítomný strach z toho, že im niekto môže ublížiť. Preto deti sedia doma, v bezpečí domova, úplne ponorené do virtuálneho sveta.
A potom to začalo. Už v prvý týždeň mi 8-ročná dcéra oznámila, že sa nudí. Napriek tomu, že sme boli v kúpeľoch a mala si z čoho vyberať program. Uvedomila som si, že som mama. Obyčajná mama, tá, ktorej úlohou je dieťa skutočne milovať, prijať jeho voľbu a nastavovať hranice. Samozrejme sa aj postarať o jeho biologické potreby.
Keď som sa pustila presvedčenia, že musím dieťaťu vytvoriť program na každú chvíľu života, veľmi sa mi uľavilo. Nie som zodpovedná za jej vnútorný stav. Sama si vyberá, či bude šťastná, ako sa bude cítiť, a čomu bude dávať pozornosť. Tak, ako každý z nás.
Veľmi sa teším na Tvorivú spoločnosť. Keďže hodnota života každého človeka bude naozaj prioritou číslo jedna, naše deti budú môcť slobodne behať po ulici. Nikto im neublíži, kdekoľvek budú, budú v bezpečí. Pretože na celom svete budú vytvorené podmienky, ktoré zabezpečia, že v nás bude dominovať ľudskosť a nie zvieracia podstata.
Zdroj: allatraunites.com