Tento týždeň ma karanténa obmedzila v pohybe. Sedím doma, ale deje sa viac, ako keby som obehla celý svet.
Pomáham s korektúrou prekladov svetových vedcov, ktorí vystúpia na dnešnej celosvetovej konferencii “Globálna kríza. Čas pravdy”. Ak je to žena, hneď sadám za mikrofón a nahrávam slovenský dabing. Som priamo vtiahnutá do procesu a prekvapenie strieda šok. Vedela som, že je zle, ale počuť to od kapacít s dôkazmi a ich priznaním, že doteraz mlčali, lebo si mysleli, že netreba hovoriť, je strašné.
Uvedomujem si, že to, čo prebieha za oknom, na sociálnych sieťach. Všetky tie veľmi vážne okolnosti, ktoré sa nám v posledných rokoch dejú, sú len odrobinkou toho, čo sa naozaj deje.
Na jednej strane sa mi zdá, že sa nič nedeje, veď autobusy a vlaky chodia, obchody sú zásobené… Štve ma súčasná situácia nedodržiavaním MOJICH ľudských práv, no. Počúvam odborníkov, vkladám im do úst môj hlas, aby aj na Slovensku mohli ľudia počuť… A uvedomujem si, že žijeme v mimoriadne dôležitom období. Už nie je možné byť “ani tam, ani tam.” Svet je tak na hrane, že byť v strede znamená byť pasívny. Nič sa nevyrieši pasivitou a zatváraním očí.
Každý človek je zodpovedný za to, čo bude so svetom v najbližších dvoch, troch rokoch. V tomto období sa rieši to, čo bude potom. A podľa vedeckých kapacít máme perspektívu samovrahov. My ako samovrahovia však rozhodujeme o smrti našich detí, ktoré ešte nevedia zaujať stanovisko a rozhodnúť sa, čo robiť.
Každý, kto vie (a o tom, čo sa deje, vie skoro každý dospelý človek), je zodpovedný za to, ako sa rozhoduje. Nie sú možné výhovorky, ktoré by platili pred pár rokmi. Svet je úplne iný. Svet je na hrane. Svet na svoju záchranu potrebuje každého zodpovedného človeka.
Ak si to neuvedomíme, ak nezoberieme zodpovednosť za budúcnosť našich detí na seba a nezačneme konať, nastane ENDE pre všetkých.