“Mojou skutočnou úlohou bolo identifikovať krajiny, ktoré majú zdroje, ktoré chcú naše korporácie, ako je ropa a mnohé iné zdroje. Dnes sa to točí okolo lítia a kobaltu a priemyselných minerálov pre špičkové technológie.”
To sú slová Johna Perkinsa, hlavného ekonóma niektorých korporácií, ktorý si dlhé roky myslel, že robí dobrú vec. Jeho cieľ bol jednoduchý. V krajine bohatej na nerastné suroviny vybaviť “výhodnú” pôžičku od Svetovej banky alebo jej dcérskych organizácií. Použité peniaze nešli do krajiny, ale do vlastných korporácií alebo do projektov infraštruktúry v tejto krajine. Ono to znie na prvý pohľad dobre. Tieto projekty však priniesli obrovské zisky len pár rodinám. Na druhej strane väčšina obyčajných ľudí v krajine trpela, pretože peniaze, ktoré mali ísť do zdravotníctva, školstva či ostatných oblastí, sa v konečnom dôsledku použili na splácanie tohto dlhu. Doplácali obyčajní ľudia.
A keď štát nemal na to, aby splácal dlh? Siahlo sa po nerastných surovinách. Po tých, ktoré dnes majú cenu zlata. John Perkins si dlho myslel, že robí dobrú vec. Keď si však uvedomil, že celá hra na ekonomickú prosperitu krajiny je obyčajný podvod, z ktorého majú výhodu len určité skupiny ľudí, odmietol byť naďalej súčasťou tohto bláznovca. Ako jeden zo spíkrov na fóre Globálna kríza. Sme ľudia. Chceme žiť, otvorene povedal pravdu o týchto praktikách. Pretože na lož v konečnom dôsledku doplácame všetci.
Zdroj: creativesociety; fórum: Sme ľudia. Chceme žiť