Prechádzala som sa po pláži so svojím manželom ruka v ruke. Všetko sa v tej chvíli zdalo tak ideálne. Naša vytúžená svadobná cesta, morský vánok sa mi hral s vlasmi, slaná voda mi obmývala nohy, ktoré sa každým krokom zabárali do piesku. Pomyslela som si, milujem ten pocit, následne, milujem svet. Vztýčila som hlavu a neďaleko stála obrovská socha. Boli na nej ľudia, asi rodina – matka, otec, deti a dokonca pes ako sa načahujú a dotýkajú našej krásnej planéty Zem, nad ktorou boli holubice.
Tá socha vo mne neevokovala len túžbu po mieri, ktorú pociťujeme od začiatku vojny živšie a reálnejšie, ale aj to, že aj tá túžba je tak krehká, veď my sa toho mieru sotva dotýkame špičkami prstov. Pri pokračujúcej prechádzke som nahlas vyjadrila svoje obavy, čo asi bude, ako sa bude pretvárať náš svet, či vôbec bude mať naše dieťa budúcnosť. Sami vidíme, že sa svet rúca pred našimi očami ako domček z karát. Na svoju obavu som dostala odpoveď, čo ma mala odviesť od týchto „negatívnych“ myšlienok. Prečo sa tým zaoberáš teraz, užívaj si tieto chvíle, teraz je všetko v poriadku, netráp sa tým čo bude! Táto veta vo mne vyvolala pravý opak, ale zároveň aj pochopenie, prečo toľko ľudí nechce nič zmeniť, prečo toľko ľudí neurobí nič, aby nám bolo na svete lepšie, nám a našim deťom. Je to práve preto: teraz a v tejto chvíli je dobre, netráp sa nad tým, čo bude. Tu v tejto chvíli je dobre, ale v tejto chvíli len o pár štátov ďalej dobre nie je, ľudia umierajú. Teraz, dnes, je všetko v poriadku, ale čo bude zajtra, o týždeň, mesiac, rok? Práve na tomto mieste môže byť nejaká živelná pohroma.
Človek sa väčšinou zamýšľa nad tým, či je všetko v jeho živote v poriadku a či sa svet okolo nás ešte nezbláznil, až keď sa deje niečo zlé. Keď prežívame nejakú ťažkú etapu života či vidíme, že sa deje nejaká pohroma, ktorá zasahuje mnohých ľudí. Ale prečo konať, až keď je zle? Prečo sa zamýšľať, až keď je zle? Práve ten obraz sochy mi dodnes pripomína, že sa v toľkých ľuďoch na Zemi prebúdza túžba zachrániť náš svet, potreba zmeny, túžba po čomsi tvorivom, po iných hodnotách aké dnes vládnu svetom, po ľudskosti, po Tvorivej spoločnosti – po našej budúcnosti a to ma hreje pri srdci. Zmena je nutná, nedá sa zastaviť a chápem, že bude len na nás, kam tá zmena povedie, máme to vo svojich rukách.Priala by som si, aby aj moja dcéra mohla byť raz na tomto mieste bez strachu o svoj život, aby sa mohla v bezpečnom svete s úsmevom na tvári prechádzať po pláži a prajem si, aby sme sa všetci s úctou a láskou starali o našu planétu a o seba navzájom. Čo si praješ ty? 😊
J.
zdroj: creativesociety