Mám pár rokov po tridsiatke a nikdy by som nepovedala, že sa jedného dňa prebudím zo zlého sna do reality. Aj vám sa niečo podobné stalo? Žila som si svoj život pokojne v trápeniach, starostiach, v akejsi bubline bez toho, aby som vnímala, čo sa okolo nás deje. Vzdelávala som sa, čítala knihy od výmyslu sveta a skvelých autorov. No stále to nebolo ono… Stále som nenachádzala to, čo som hľadala, a ak predsa len áno, tak to boli len fragmenty, malé časti skladačky.
Dnes už viem, čo ma po celý ten čas neustále odvracalo od mojej tvorivosti. Bolo to nepochopenie najbližších, rodiny. Ich zacyklené postoje a názory ako napríklad – to je ťažké, nedá sa, radšej sa vráť z kratšej cesty, je to zbytočné… Hmmm. Priznám sa, že ma to štvalo, no akási neviditeľná sila, pravdepodobne to bola sila duše, ktorá ma milimetrovými krôčikmi poháňala smerom vpred, hoci ako takú kvalitne zhrdzavenú lokomotívu alebo spolovice ochrnutého leňochoda. No povedzme si, stále lepšie ako stáť na mieste, či nič nerobiť.
V ten deň, keď som sa prebudila jednoducho nastal ten správny čas, aby som pochopila, otvorila svoje oči i srdce. Vďačím za to sebe, pretože som si dovolila otvoriť tajomné dvere pravdy, ktoré sú všetkým tak známe… Ale aj tým, čo mi ubližovali, pretože mi ukázali cestu, ako sa to nemá robiť. A nedávno som doslova narazila na Tvorivú spoločnosť, ktorá ma len utvrdila v tom, čo som v sebe cítila od narodenia – že dobro naozaj existuje a dokáže sa množiť omnoho vyššou rýchlosťou než vírus.
Keď som sa o Tvorivej spoločnosti dozvedela, bola som nadšená. O pár dní sa moje nadšenie zmenilo na strach. Bol taký silný. Prisahala by som, že ma obklopuje, vypĺňa priestor až tak, že sa ho môžem dotknúť. Začala som sa báť o moju rodinu, o naše životy, o zdravie. A to len kvôli tomu, že som sa rozhodla podporiť niečo, čo mi začalo dávať zmysel – Tvorivú spoločnosť. STRACH v mojej hlave ma však úplne paralizoval. Srdce chcelo, no mozog mi vravel – nie, to o čo sa snaží Tvorivá spoločnosť nemôže byť pravda, ľudia sú zlí, pomstychtiví, nevraživí. Oni predsa nemôžu chcieť, aby bolo celé ľudstvo šťastné, spokojné, sociálne zabezpečené – veď to je utópia…
Pár dní na to mi to stále vŕtalo hlavou. Pozrela som si niekoľko videí a májovú konferenciu na stránke Tvorivej spoločnosti. A potom sa to stalo. Uvedomila som si jeden fakt – nepáči sa mi to, ako žijeme – konzumným spôsobom života. Všetko je len o peniazoch a skutočné ľudské hodnoty sa vyparili niekam do neznáma. Doparoma, čo sa to s nami stalo? Kde zmizli všetci ľudia? V prvom rade som sa pozrela do zrkadla a opýtala sa: ako môžem zmeniť svet, náš štát? Tentokrát sa srdce a hlava zhodli jednoznačne – nijako. Ostala som pred ním stáť ako obarená, no prijala som to… Hneď po tom ku mne prišli odpovede – a čo keby sme jednoducho zrušili to, čo nefunguje, tento systém, ktorý je prospešný len pre tých tam hore? To by šlo. S prijatím faktu, že nemôžem nič zmeniť, no predsa len sa môžem o to nejako pokúsiť, sa vo mne zrodil aj vnútorný pocit oslobodenia. Ako povedal jeden môj kamarát s čistým srdcom – je to o tom, čomu uveríš.
Tvorivá spoločnosť to dokáže. Už sa nebojím, aspoň to skúsim a predsa len v kútiku duše ma bude hriať pocit, že som nesedela so založenými rukami. Pravda sa derie na povrch zo všetkých strán, to sa už nedá zastaviť. Chceš priložiť ruku k dielu aj ty? Môžeš. Pre začiatok stačí chcieť. Už nie je čo stratiť.
Petra Olsak
zdroj:creativesociety