Za vybavenie nejakého potvrdenia sa očakáva bonboniéra. Minimálne. Akosi je hanba, keď človek ide niečo vybavovať s holými rukami. Vraj sa patrí niečo doniesť. Niekde stačí bonboniéra, inde drahšia káva, fľaša drahého alkoholu či obálka založená v knihe.
Zvolebnieva sa. Aby ste mohli ísť kandidovať, musíte zozbierať hlasy. A ľudská vynaliezavosť nepozná hranice. „Ak podpíšeš, pomôžem ti vybaviť prístupovú cestu k pozemku.“ „Ak podpíšeš, nájdem pre tvoje dieťa miesto v škôlke. Veď vieš, dnes je veľa detí a miesta málo…“ Účel svätí prostriedky. Alebo, všetci tak robia. Ideme si starým známym zákonom. “Ja tebe, ty mne.”
V jednej nemenovanej malej dedine kandidát na starostu posunul latku o level vyššie. „Ak mi nepodpíšete kandidatúru, nedostanete trinásty plat a do konca volebného obdobia zruším všetky akcie.“ Na to neexistuje rozumný komentár. Len pochopenie, že moc naozaj mení zrkadlové neuróny v mozgu. Človek zabúda na to, že je človekom. Ovláda ho chtíč, veľká kopa pýta čoraz viac. A my sa čudujeme, že žijeme v takom bahne.
Menšie a väčšie zlo
V Tvorivej spoločnosti moc zanikne. Nahradí ju zodpovednosť skúsených profesionálov. Tí nebudú mať šancu hrabať pre seba, pretože o všetkom budú rozhodovať ľudia. Dnes je jedno, koho si zvolíme. Väčšinou aj tak vyberáme medzi väčším alebo menším zlom. I keď zlo ostáva zlom, nech by sa zabalilo do akéhokoľvek pozlátka. Peniaze a moc sú skúškou charakteru každého človeka, a prejde ňou len máloktorý. Som presvedčená, že stúpania na tie isté hrable máme už dosť. Bolo by to treba zmeniť, ale úplne.
M.
Zdroj: creativesociety