Stretla som sa s názorom, že ľudia nie sú ľudia. Že sú to ovce, ktoré pôjdu tam, kde im ukáže ich pán. Keď to nepôjde podobrotky, stačí poslať na nich psov. Tí ich dostatočne zastrašia. Vraj strach je najmocnejšou pákou elity, ktorá sa nedá ničím poraziť. Maximálne, čo môžeme urobiť, keď sa nám niečo nepáči, je rebelovať a štrajkovať. Možno sa to nezaobíde bez krvi. Tá vraj nevadí. Padneš za dobrú vec, urobia ťa hrdinom, postavia ti pamätník, pomenujú po tebe ulicu.
Takýmto spôsobom sa menia vlády, no to nezlepší život obyčajným ľuďom. Keby to tak bolo, nemusíme každé štyri roky stúpať na tie isté hrable.
Keď vravím ľuďom, že verím v ľudskosť, že predsa len môžeme spoločnosť zmeniť cestou evolúcie a nie revolúcie, stretávam sa so štandardnou odpoveďou: „Je to utópia.” Prípadne dostávam odpoveď, že nám držia palce, ale že nech veslujeme sami. Hoci sa potápa naša spoločná loď.
Pri tej prvej odpovedi si vždy spomeniem na teóriu prijatia zo 63-teho roku. Má štyri stupne:
1. Je to bezcenný nezmysel.
2. Je to zaujímavé, ale zvrátené.
3. Je to pravda, ale úplne bezvýznamná.
4. Veď som to vždy vravel.
(J. B. S. Haldane, 1963).
Tak kedy sa dostaneme na štvrtý stupeň? Kiežby to bolo už zajtra. Veď Tvorivá spoločnosť rieši samotnú podstatu našich problémov. Stačí si odpovedať na otázku – ako by mohol vyzerať svet, v ktorom chcem žiť? Nie sme ovce. Sme ľudia. Začnime konať. Nie zajtra, nie o týždeň, teraz. Máme možnosť ukázať svetu, že namiesto béékania vieme rozprávať a informovať. Informovať sa navzájom, pretože to je teraz to najdôležitejšie: povedať o Tvorivej spoločnosti všetkým ľuďom. To je všetko, čo treba urobiť, aby sme začali tvoriť nový, bezpečný svet, kde najvyššou hodnotou je ľudský život. A to predsa stojí za to!
M.
Zdroj: creativesociety