Ale prečo by to tak nemohlo byť? Kladiem si otázku, keď čítam komentáre a postrehy pod článkami Tvorivej spoločnosti. Mnohí ľudia hneď zavrhnú možnosť zmeniť tento svet len svojim súhlasom.
Chceme všetci to isté, prirodzený bezpečný svet v priateľstve a láske, ale aj tak mnohí povedia nahlas svoje Nie. Čo Ťa drží v systéme tohto sveta, že sa nechceš zbaviť zla? Prečo snahu ľudí niečo urobiť, aby sa náš svet zmenil, odsúdia pod nálepkou Sekta? Alebo si povedia, že je to síce pekné, ale utopické a nereálne. V tom horšom prípade hľadajú to zlé, ako túto snahu ľudí očierniť, a keď nenájdu, tak si vymyslia. Nie je tu čo hľadať, je čas sa pozrieť na seba, zamyslieť, čo nám svet ponúka a čo mu môžeme ponúknuť my, bez čakania na to, že raz sa snáď niečo zlepší. Raz? Kedy? Svet sa zmení, len keď sa zmeníme my.
V dnešnej dobe sa veľa hovorí a píše o tom aký dôležitý je osobnostný rozvoj. O tom koľko času máme venovať samým sebe, máme sa naučiť byť asertívny. Ľudia sa zúčastňujú rôznych kurzov, ako vedieť povedať nie. Niekedy to vyzerá tak, že sa to prehuplo do extrému a to NIE sa používa aj tam, kde nemá zjavné opodstatnenie, kde nie je snaha zistiť viac. Z internetu a kníhkupectiev na nás „vyskakujú“ rôzne knihy s motivačným obsahom – „Sám si strojcom svojho šťastia, sám si tvoríš svoj svet, sám si zodpovedný za svoj život“. Ak prijímame tieto myšlienky, prečo nedokážeme prijať myšlienku spoločnej zmeny zjednotením? Je to predsa poskladanie jednotlivých častí puzzle do nádherného obrazu zvanom Naša budúcnosť. Tie čiastočky „som zodpovedný za svoj život“, len dáme dokopy a vyjde z toho, sme zodpovední za naše životy – každého z nás. Sme tu všetci na jednej planéte, je to náš Domov. Problémy, ktorým čelíme sa týkajú každého z nás, radosť a láska je tiež pre každého z nás. Tak prečo si nevybrať to, čo nás robí šťastnými, bez toho aby sme si zakrývali oči pred tým, čo sa deje za našim oknom. Keď sa stane niečo zlé, niekto príde následkom živelnej pohromy či požiaru o strechu nad hlavou, takmer všetci sme súcitní a ochotní poskytnúť pomocnú ruku. Niektorí priložia ruky k dielu a pomôžu s opravou či novou stavbou, niekto prispeje finančne na zbierku, niekto priloží úsmev a objatie, niekto dobrú myšlienku a dobré prianie, nech sa na dotyčného už šťastie obráti. Ale otázka znie, prečo až potom ako sa niečo stane? Prečo si vieme podať ruky až vtedy, keď je zle, prečo si nepodáme ruky už teraz, aby sa to “zlé” prestalo diať. Netýka sa to len živelných nešťastí, ale aj tých, ktoré vedome spôsobujú ľudia túžiaci po moci.
Patrím k tým, ktorí neradi presviedčajú niekoho o svojej pravde, k tým, ktorí neradi vysvetľujú dôvody, prečo by si mali podať ruku a prečo podávam ruku ja. Je to v nás, v našich srdciach, všetci sme v podstate dobrí, tak neodsudzujme snahu toľkých ľudí vytvoriť aj pre Teba a aj pre mňa krajší svet. Každý jeden človek je v tomto procese dôležitý.
J.
zdroj:creativesociety