Nastúpila som do rýchlika. Bol preplnený, ako vždy. Nevadilo mi to, dala som si do uší slúchadlá a pozerala na okolitú krajinu. Na ďalšej stanici sa uvoľnilo miesto. „Poďte si sadnúť,“ potiahol ma za rukáv starší muž v červenom klobúku. Usmiala som sa naňho. „No tak! Dámy by predsa nemali stáť.” Presvedčil ma. Slúchadlá som schovala do tašky. Tušila som, že ma čaká zaujímavý rozhovor.
Sám ako prst
Pán mi rozprával o svojej nezvyčajnej záľube. Už dvadsať rokov cestuje vlakom. Niekoľkokrát precestoval Európu. Neurčuje si vopred cieľ. Pre ten sa rozhodne až tesne pred kúpou lístka. Keď je unavený, kúpi si miesto v lôžkovom vozni, alebo si na noc niekde vyberie najlacnejšie ubytovanie. „Viete, som sám ako prst. Vdovec, nikto ma doma nečaká. Už nemôžem dýchať medzi stenami svojho bytu. Tak utekám. Neviem pred kým, možno len sám pred sebou,” usmeje sa.
Hovoril, že zažil kadečo. Aj sa bál o svoj život. „Najmä cestovanie v noci je nebezpečné. Ženám by som to vôbec neodporúčal,” pozeral sa, čakajúc na moju reakciu. Keď začal hovoriť o tom, že kvalita cestovania sa z roka na rok znižuje, povedala som mu o projekte Tvorivá spoločnosť. Že my sme si takýto svet vytvorili, len my máme ešte šancu otočiť ho opačným smerom. Stačí, že to budeme chcieť.
Dala som mu noviny. „Prečítam si to. Ešte mám pred sebou dlhú cestu. Len si vyberiem okuliare. Aj tak som si nestihol kúpiť nič na čítanie.” Vystupovala som na ďalšej stanici. S pánom sme sa na seba len usmiali. Viac nebolo treba.
M.
Zdroj: creativesociety