Takmer k 60 percentám znásilnení dochádza v domácom prostredí. Len mizivé percento obetí podá trestné oznámenie. Čas, dokazovanie viny a strach z útočníka spraví svoje.
Budeme mlčať?
Pred istým časom som sa spoznala s Luciou. Úspešnou podnikateľkou, ktorá si v živote preskákala svoje. Už takmer 4 roky sa v tomto štáte snaží dovolať spravodlivosti. V partnerskom vzťahu si zažila veľa násilia. Jej bývalý partner ju donútil uveriť tomu, že je to normálne. A dokiaľ nestrieka krv všade navôkol, všetko je dovolené. Pretože je jeho. Jeho majetok…
Našťastie našla v sebe dostatok síl na to, aby odišla. „Buď budem pri ňom len kôpka nervov, plaču a strachu alebo odídem. Vedela som, že mi ide o život,” zdôverila sa. Motiváciou je jej dieťa, ktoré vzniklo z tohto vzťahu. Táto odvážna žena chodí od dverí do dverí, jednotlivé inštitúcie si ju pohadzujú ako horúci zemiak, ktorý nechce nikto pridlho držať vo svojej dlani. Dookola sa jej pýtajú na tie isté otázky, nútia ju vrátiť sa k momentom, na ktoré by chcela najradšej zabudnúť.
Úplne chápem, že nie každá žena má na to odvahu. Hoci je ich mnoho, ktoré si prechádzajú podobným procesom ako Lucia. Mení sa len miesto, vek obete, počet detí, vonkajšie kulisy. V dnešnej dobe sa násilie stáva normou. Stačí sa pozrieť, čo sa prezentuje v médiách. V niektorých prípadoch utrpenie obete „nie je až také strašné.“ Akoby čakali, kým naozaj pôjde o život. Hoci ten by mal mať v spoločnosti najvyššiu hodnotu.
V Tvorivej spoločnosti sa všetky priestupky budú riešiť rýchlosťou blesku. Budeme mať na to všetky dostupné technológie. A za každý zločin bude vinník niesť zodpovednosť. Pretože tak by to malo fungovať v civilizovanej spoločnosti. Alebo sa uspokojíme s dnešným systémom?
M.
Zdroj: creativesociety