Mám šťastie, že bývam v pokojnej štvrti hlavného mesta, v rodinnom dome, mám rodinu, ktorú dokážeme živiť, je nám dobre. Nie každý však má tú možnosť. Naši susedia už toľko „šťastia“ nemajú.
Sú to veľmi milí ľudia. Napriek svojmu osudu veselí a usmiati. Ošľahaní životom, ktorý sa s nimi zrovna nemaznal, ale aj tak sa snažia žiť v rámci svojich možností. Sú to však jednoduchí ľudia, bez internetu, bez znalosti administratívnych procesov na úradoch a všadeprítomnej byrokracie.
Počas roka si čosi dopestujú, snažia sa svojpomocne opraviť vady na dome. Nuž, je to skôr zrúcanina, no na lepšie nemajú .
Nekonečné čakanie
Viete, je mi z toho smutno. Každý večer, keď idem po chodbe nášho domu, z okna mám výhľad na tento ich príbytok. Neviem sama v sebe prijať fakt, že jeden človek žije dôstojne, má dostatok jedla, strechu nad hlavou a oblečenie a druhý nie. Druhý musí mať aj 2 zamestnania, aby mohol uživiť seba a svojho partnera, pretože ten je smrteľne chorý. A aj keď celý život pracoval, nemá dosť peňazí na zdravotnú starostlivosť. Pri diagnózach pána suseda je každý deň vzácny a doktori mu ponúkajú termíny vyšetrenia o pol roka.
Pani suseda berie všemožné práce, aby uživila dom, do ktorého zateká, kde je zima, kde varí na starých kachliach a nevie, dokedy bude schopná zaobstarať chod domácnosti. Nevie, koľko času jej partnerovi zostáva. A lekári len lomia rukami, že vraj majú veľa pacientov a treba počkať. V tom lepšom prípade. V horšom ho odmietajú vyšetriť, lebo majú plný stav. Najhoršie je, že keď ona zostane sama, čaká ju život na ulici. A veľmi dobre to vie. Aj napriek úsmevu, ktorý denne nosí, cítiť jej bolesť a strach. Nie len z vedomia neodvratného, ale aj zo zhnitej strechy, ktorú už sused nestihol opraviť. Nevládze ani sám chodiť. A strecha môže kedykoľvek padnúť. Nechcem ani domyslieť, aké by to malo následky.
Áno, každý si je strojcom svojho šťastia, no právo žiť dôstojne by nemalo byť výsadou zopár ľudí, ale KAŽDÉHO človeka.
V tomto formáte spoločnosti je vidieť, kam to celé speje.
A ja si úprimne zo srdca prajem, aby sme sa spojili a vybudovali Tvorivú spoločnosť, aby nemusel žiadny človek trpieť nedostatkom zdravotnej starostlivosti, jedla a tepla v rozpadnutom dome. Nie je to len niekde ďaleko, je to doslova za oknom. Za našim aj za vašim.
Z.
zdroj: creativesociety