Požierači mŕtvol alebo nešťastie v Andách

14. novembra 2022, Tvorivá spoločnosť, Nezaradené

Bol som ešte žiakom základnej školy, kedy som na hodine prírodopisu po prvý raz počul o leteckom nešťastí, ktoré v roku 1972 postihlo uruguajský tím rugbistov. Vtedy som celú noc nevedel spať. V tom čase som ešte nemohol tušiť, že o dvadsať rokov neskôr budem dobrovoľníkom projektu, v rámci ktorého sa natočí rozhovor s jedným z preživších toho nešťastia. Gustavo Zerbino Stajano sa podrobne podelil o to, čo sa s nimi stalo.

Tím rugbistov sa v roku 1972 vydal na dovolenku z Montevidea do Santiaga de Čile, nikdy tam však nedorazili. Ich lietadlo v rýchlosti 600 km/h narazilo do sopky uprostred Ánd.  Lietadlo sa rozbilo na tisíce kusov a rugbisti spadli do údolia nazývanom Údolie Sĺz v nadmorskej výške 4 400 metrov. Museli prežiť 73 dní a 73 nocí pri teplotách -30 až -40 °C. Bez oblečenia a jedla. Každý z preživších stratil za 1 deň približne 10 kg hmotnosti. V tej nadmorskej výške nerástla dokonca ani žiadna tráva. Po tom, čo im došli skromné zásoby jedla (arašidy a čokoláda), zjedli aj vlasový kondicionér pre ženy. Skúsili všetko, ale hlad ich nakoniec dohnal k voľbe medzi životom a smrťou. Vybrali si život. Preto sa dohodli, že obetujú telá svojich mŕtvych priateľov.  Zo 45 ľudí, ktorí boli na palube lietadla, prežilo letecké nešťastie 27 z nich. Z Údolia Sĺz sa však napokon vrátilo len 16 ľudí.

Znie to strašne, keď prežijete katastrofu. Ste premrznutí, hladní a smädní a aby ste prežili, tak musíte zjesť mŕtve telá svojich priateľov. Hlad dokáže zahnať človeka do extrémnych rozhodnutí. A my žijeme vo svete, kde sa v niektorých krajinách plytvá jedlom, tony jedla sa vyhadzujú do smetí, zatiaľ čo v iných krajinách ľudia hladujú.  Už teraz každú noc ide spať hladných 811 miliónov ľudí a 38 krajín na svete je na pokraji hladu. V dnešnom spotrebiteľskom svete nikto  nie je chránený pred hladom. Pričom vďaka novým technológiám (vertikálne farmy, akvaponika, 3D tlač jedla) by bolo možné zabezpečiť aj viacnásobok potrebný pre súčasnú populáciu. Naozaj chceme žiť v tomto dnešnom marazme? Ja rozhodne nechcem.

PS : S Gustavom Zerbinom ma spája ešte jedna vec. Totiž v detstve som tiež prežil jedno letecké nešťastie. Chvalabohu tam nik nebol vážne zranený. Dalo mi to však pochopenie, že nikdy nemôžeme vedieť, čo sa stane v nasledujúcu chvíľu. O to viac je to nevyspytateľné v dnešnom konzumnom svete, kde je človek len číslom, len akýmsi konzumným biorobotom pre systém.

R.

zdroj: creativesociety