Keď som bola mladučká, niekedy v osemdesiatych rokoch, som v rádiu počúvala rozhlasovú hru. Nepamätám si, a ani som za tie roky nedokázala zistiť jej názov, no bola veľmi zvláštna. Pointa bola v tom, že po celý čas išla skupina ľudí za svojím vodcom. Prebiehali rozhovory, vyjadrovali svoje myšlienky a z času na čas sa niekto v skupine opýtal: „Ľudia, a ideme dobrým smerom?“ Ostatní ho zahriakli, vysmiali sa mu, a skupina pokračovala ďalej. Takto približne prebiehal dej rozhlasovej hry. Niekoľkokrát sa jednotlivci opýtali na správnosť cesty, evidovali, že idú „dokelu“, no masa nevidela alebo nechcela vidieť nič. Spoliehala sa na vodcu a plne mu dôverovala. Keď tu zrazu prišli na okraj útesu a uvedomili si, že niet cesty späť. Vtedy všetci začali kričať na vodcu: „Vodca, kde si nás to doviedol, my sme ti dôverovali, prečo si to urobil?“ Na nápor a silný krik všetkých putujúcich sa vodca obzrel… a všetci uvideli, že je slepý. No koniec bol už predurčený.
Ako mladá som nedokázala vidieť všetky nuansy tohto veľmi jednoduchého ale zvláštneho príbehu. No pochopila som, že nemám slepo dôverovať, ale prirodzene preverovať kam kráčam ako človek.
Prebieha to práve teraz
Niekoľkokrát som sa k príbehu vracala. Snažila som sa ho nájsť v databáze rozhlasových hier, no nepodarilo sa. Podarilo sa mi až teraz, po desaťročiach, pochopiť, že táto rozhlasová hra prebieha práve teraz. Napísal ju človek, ktorý dokázal vidieť viac, ako ja vtedy. Neviem, či ešte žije a vidí na vlastné oči, ako celý svet ide k útesu, spoliehajúc sa na tých, o ktorých si myslia, že poznajú cestu. No tento človek vedel určite o živote omnoho viac ako väčšina z nás.
Je to o nás všetkých
Dva roky sa všemožne snažím preberať ľudí z polospiaceho režimu a nie som sama. Je nás veľa takých, ktorí kričíme: „Ľudia, my nejdeme správnou cestou, pred nami je útes z ktorého postupne padáme!“ Kričíme, ako človek v rozhlasovej hre, zahriakovaní ostatnými: „Daj pokoj, čo rušíš naše putovanie, ten vpredu predsa vie, kam nás vedie…“ A útes sa blíži. A nie je možné to nevidieť. Naša skutočnosť je oproti tej v rozhlasovej hre o to absurdnejšia, že my vieme, že ideme zle. Je nám ale pohodlné spoliehať sa na toho vpredu. Sem tam si zanadávame, možno zaprotestujeme, lebo sa potkýname o veľké kamene a je nám nepohodlne. No zastať, spamätať sa, porozmýšľať a nabrať nový kurz, to chce guráž, a my sme spohodlneli. Za tie roky nás naučili, ako ticho preplávať životom, sem-tam si odtrhnúť nejakú tú kôrku pre seba. Naučili nás nesnažiť sa vidieť viac.
A neučili nás byť samostatným, zodpovedným za svoj život. Keby nás to boli učili a my by sme boli dobrými žiakmi, boli by sme teraz na úplne inej ceste. Určite by sme išli po ceste života, tvorenia, vzájomnej pomoci a rozvoja celej civilizácie, (ktorou máme možnosť sa stať) – hrdo, spokojne, vedome, že táto cesta je správna. Každý z nás by videl a chápal, že je to cesta ľudskosti, a my sme predsa ľudia. Nie bezduché polotvory, ktoré idú ako stádo na porážku.
Príbeh v rozhlasovej hre bol o nás všetkých a deje sa práve teraz. No ja verím, že v našom prípade bude mať dobrý koniec.
H.
zdroj:creativesociety