Včera prišiel domov zasa unavený. Kým som zohrievala večeru, dal si rýchlu sprchu. „Mami? Tato bol dnes preč dvanásť hodín, však?“ Spýtala sa ma dcéra, ktorá sa pasovala s horou úloh. Dva dni je doma, pretože je chorá. Nemôže len tak nečinne ležať, nestihla by prebrať učivo a vypracovať si domáce úlohy. Priznáva, že ju bolí hlava. Aj ja som unavená. Popri domácnosti a varení riešim pracovné telefonáty, vybavujem maily a pokúšam sa nájsť pár chvíľ na to jediné, čo mi dáva zmysel. Informovanie o tom, že môžeme žiť inak. Vytvoriť spoločnosť, v ktorej sa budeme mať dobre všetci. Vari je naozaj náš život len o tom – naháňať sa za platením účtov?
Potom ako sa navečeria, sa chvíľku rozprávame, ale vzápätí berie do rúk telefón a sadá si na gauč. Je tak unavený, že sa mu nechce púšťať do siahodlhých debát. Po chvíli sa ideme prejsť. Na čerstvý vzduch. Pes nás vytiahne. Toľkokrát je to ten najlepší nápad. Vyvenčiť sa spolu s ním, i keď je to to posledné, na čo máme chuť. Držíme sa za ruky. Pozeráme sa na hviezdy. Po príchode domov si manžel sadá k počítaču. Ešte musí vypracovať cenové ponuky.
Prednedávnom hľadal do firmy ďalších robotníkov. S rastúcimi cenami rastú aj ich finančné nároky. Dvojciferná suma za hodinu je dnes akosi málo. V rozhovore sa dozvedám, že môj muž – podnikateľ, by si to niekedy rád vymenil s klasickým zamestnancom, ktorému keď „padla,“ môže všetky pracovné povinnosti hodiť za hlavu. Ale jemu neustále zvoní telefón, chodia správy, počas spoločnej večere, cez víkendy… Čudujem sa, že ho len málokedy nezdvihne.
Pred pätnástimi rokmi sníval o tom, že začne podnikať a bude mať viac času. Bude slobodný, bude môcť cestovať. Dnes sa na mnohé veci pozerá inak. Firma rastie, no rastú aj časové nároky, finančné náklady a zodpovednosť. Ako malá rybka v mori, je odkázaná na vrtochy väčších firiem, ktoré neraz vyplatia faktúry po troch – štyroch mesiacoch. Nezaujíma ich, či bude mať malá firma z čoho vyplatiť svojich robotníkov. Vraj to je normálne, taký je život.
Večer som ukladala dcérku spať. Chvíľku som pri nej ostala. Pohladila ju po tvári, dala bozk na čelo. Rada sa na ňu pozerám, ako bezstarostne a sladko spí. Včera chcela byť veterinárkou, dnes maliarkou. Keby len vedela, koľko ľudí aj dnes v noci bude málo spať len preto, aby dnešná generácia detí mala vôbec nejakú budúcnosť. Maminy, otcovia, aj tí bezdetní každý deň čelia obrovským útokom, nálepkovaniu, zosmiešňovaniu. No konajú, lebo majú spoločný cieľ. Pretože svet miesto nás naozaj nemá kto zmeniť. Ak nie kvôli nám, tak aspoň kvôli tým, ktorí prídu po nás. Veď si to zaslúžia.
M.
zdroj: creativesociety