Kedysi som sa so žiadosťou o peniaze stretávala skôr na uliciach. Dávala som zopár drobných žobrákom, pri pohľade na ktorých mi trhalo srdce. Najmä, keď boli vo vyššom veku, kedy by mali oddychovať doma, na sklonku života sa tešiť z každého dňa, nie stáť na ulici v mraze s prázdnym kelímkom od kávy, v ktorom je pár medenákov. Neskôr som zistila, že nie je žobrák ako žobrák. Zoznámila som sa s babičkou, ktorá stála pred mestským úradom viac ako dekádu. Všetky vyžobrané peniaze dávala synovi, ktorý si za ne kúpil nový Mercedes.
O level vyššie
Sú ľudia, ktorí sú nútení žobrať. I keď je takáto činnosť zahalená do slov, ktoré neznejú tak tvrdo. Prosia o finančný príspevok a od klasických žobrákov majú poriadne ďaleko. Majú síce strechu nad hlavou, čo-to do úst, no pomaly strácajú dôstojnosť.
Prednedávnom som sa rozprávala s pani, ktorá už niekoľko rokov na ulici vyberá peniaze na rekonštrukciu kúpeľne pre hendikepovaného syna. Býva v malom byte, syn je tridsiatnik a vtesnať ho do malej kúpeľne s umakartovým jadrom je umenie. To nie je všetko. Stačí sa pozrieť na sociálne siete. Na jednej strane príspevky úspešných influencerov, ktorí riešia “otrasné” nasolabiálne vrásky, na druhej strane príspevky ľudí, ktorí sa nemajú čas ani pozrieť do zrkadla, pretože sú zamestnaní starostlivosťou o chorých blízkych. Snažia sa pre nich vyzbierať dostatok peňazí na liečebný pobyt, liek či niečo, čo im aspoň trošku uľahčí život.
S takýmito výzvami sa stretávam všade. Chodia mi aj do súkromného mailu. Píšu ich zúfalé mamy, otcovia, partneri, partnerky, ľudia, ktorí vedia, že to už ďalej neutiahnu. Keď na to upozorníš, že toto nie je normálne, ako odpoveď dostaneš, že predsa v Afrike sa ľudia majú ešte horšie. Majú. Ale nebolo by lepšie súťažiť v tom, kto sa má lepšie? Včera som natrafila na príspevok z letáku hračkárskeho obchodu. „Keď zrušíme hotovosť, čo dáš žobrákovi?“ Dúfam, že im nebudem musieť dávať nič. Pretože máme všetko potrebné na to, aby sme vytvorili spoločnosť, kde nebudú žobráci. Kde si každý bude môcť naplniť základné potreby, aj splniť svoje sny. Jediný háčik spočíva v tom, že takáto spoločnosť sa nevytvorí sama. Stačí sa pridať k informovaniu a vtedy v nej všetci môžeme žiť.
M.
Zdroj: creativesociety