Dnes som dostala ponuku, ktorá sa neodmieta. Robím na voľnej nohe a tam neplatí žiadny zákonník práce. Dovolenku poznám len tú neplatenú, za to sa môžem pochváliť vysokými odvodmi, a inými chuťovkami, s ktorými zápasí každý, nielen slovenský podnikateľ. Pred tromi mesiacmi som začala spoluprácu so zahraničnou firmou. Dohodli sme sa na 48 hodinách týždenne. Príde mi to dosť, ale poznáte to, práca sa ťažko hľadá. Keď nechceš robiť kompromisy medzi zárobkom a svedomím, máš ešte viac oklieštené možnosti. Práca ma učí veľa vecí. Asertivite, komunikácii s rôznymi typmi ľudí, je to cenná skúsenosť. Ale pozorujem, že týždeň, čo týždeň nám pridávajú nové úlohy. Je toho veľa. Mám, čo robiť, aby som to stíhala. Najviac sa “obraciam” po dni voľna. Práca ma počká, takže to, čo som zameškala v čase voľna, si musím dobehnúť.
A naspäť k ponuke. Keďže máme veľa práce, dostala som ponuku, z ktorej mi spadla sánka. Či by som si nechcela ešte trošku privyrobiť. Ak chcem, môžem zo 48 hodín posunúť pracovný čas na 60 hodín týždenne. Je to “len” pár hodín naviac. To sa predsa stratí. Takúto ponuku som si bohužiaľ nechala prekĺznuť medzi prsty. Zo 60 hodín môže byť kľudne o pár týždňov 72. Stačí ráno otvoriť oči, sadnúť si za počítač a večer ho zaklapnúť s (blbým) pocitom, že som pre firmu urobila prvé posledné. Veď život je predsa o tom, súťažiť každý mesiac o titul zamestnanec mesiaca, robiť prácu za troch a pri kritike sa tupo usmievať na obrazovku monitora. Za mňa toto nie je život. Život je o záľubách, cestovaní, rodine, o spoločnom úsilí zmeniť život k lepšiemu. Viete, čo ma zaráža? TOTO, čo som písala, sa ľuďom zdá normálne. Vraj mnohí podnikatelia pracujú 14 hodín denne, čo sa tu vôbec staviam na zadné. Prácu 4 dni v týždni, 4 hodiny denne vnímajú ako bláznovstvo. Pre mňa je číre bláznovstvo nevidieť rásť dieťa, byť celý deň v práci a veriť, že sa možno raz dožijem dôchodku. Zvýšenie pracovného času som neprijala. Život je len jeden. Preto ho chcem prežiť ako človek, a nie ako otrok.
M.
zdroj:creativesociety.com