Tvorivá spoločnosť

Ešte si pamätám na stredoškolské časy, kedy sa mi dostali do rúk knihy typu „Mysli ako bohatý.” Zaujala ma. Pochádzam z priemernej viacčlennej rodiny, kde sa poctivo zvažoval každý výdavok, pretože peňazí nebolo nikdy nazvyš. Motivačné knihy pomaly prenikali na trh a ja som nadobudla presvedčenie, že úspech = bohatstvo a že čím viac zarobím, tým budem šťastnejšia. Koniec koncov, doba sa nezmenila. Dnes nás o ilúzii šťastia presviedčajú influenceri. Či zažívajú pocit šťastia, na to musia odpovedať oni sami.

Prvá výplata

Z prvej výplaty som si chcela kúpiť nový fotoaparát, mobil a originálny obraz od slovenského autora, nech teda podporím umenie. Naivita ma prešla pri pohľade na výplatu. Ledva som zaplatila podnájom a kúpila si v čínskom obchode nové tenisky. Aby som dokázala vyjsť do ďalšej výplaty, rozrátala som si, že denne nemôžem minúť viac než 40 korún. Bola to dobrá skúsenosť, no už vtedy som mala pocit, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Spoznala som manželské páry, ktoré brigádovali v továrni, pracovali občas aj 16 hodín denne, len aby zarobili peniaze a poslali ich domov na Slovensko. Ak niekto zdvihne neveriacky obočie, že to tak nemôže byť, pretože predsa zákonník práce chráni zamestnanca – nie, nie je to tak. Všetko sa dá obísť. Na papieri jedno a prax? Tá vraví o druhom.

Tá bezmocnosť

Dobre si na to pamätám. Mala som niečo po dvadsiatke, slnko som nevidela takmer celé leto, pretože som celé dni trávila v továrni, aby som si zarobila aspoň čo-to na ďalší semester. Už vtedy som premýšľala o tom, či je toto zmysel života? Pracovať ako robot, cez víkend sa venovať domácnosti a tešiť sa na biedny dôchodok? V domnení, že vari vtedy si oddýchnem. Snažila som sa absolvovať vysokú školu s čo najlepšími výsledkami. Veď sa vraví: „Uč sa, budeš sa mať lepšie!” Nebolo to celkom tak. 

Pri promóciách nás rektor presviedčal, že na nás čakajú s otvorenou náručou. Už vtedy som bola skeptická voči tomuto tvrdeniu. Keď som sa ukázala na úrade práce s titulmi pred menom a za menom, zamestnankyňa úradu mi ponúkla rekvalifikačný kurz. 

Prešlo viac ako desaťročie. Máme malú rodinnú firmu a veru, máme sa čo obracať. Veď to pozná každý, aspoň teda drvivá väčšina ľudí, ktorí sa snažia vyžiť v mori poplatkov, byrokracie, inflácie a ekonomickej krízy. V rozhovoroch s ľuďmi skôr či neskôr prídu na pretras peniaze. Započujete to v obchode, v kaviarňach, ľudia sa buď sťažujú na to, že im to nevychádza, alebo sa naopak chvastajú drahou vecou. 

Dnes môžeme vytvoriť takú spoločnosť, kde nemusíme neustále nosiť v hlave nezaplatené účty, ani preratávať náš rozpočet na jeden deň. Môžeme žiť v blahobyte. Peňazí je dosť. Len prečo sú dnes len u chabého percenta jedincov, ktorí aj tak nikdy nebudú mať dosť?

M.

zdroj: creativesociety.com