S naším psom chodíme každé ráno na prechádzku do blízkeho lesa. Občas nám robí spoločnosť jedna z našich mačiek. Predháňa sa so psom s naježeným kožúškom, poprípade sa mu šmajchluje a motá pod nohami. Tentokrát som si uvedomila jednu zmenu. Keď som sa obzrela, či ide mačka za nami, všimla som si, že zastala a pozorne načúvala smerom do záhrad lemujúcich cestu k lesu. Pri ďalšom mojom obzretí mačka už na ceste nebola, zmizla. My sme pokračovali ďalej až do momentu, keď sa pár metrov pred nami po úpätí kopca prehnalo stádo divých svíň. Smerom od záhrad ďalej do lesa. Pretínali našu každodennú vychádzkovú trasu… Ten výjav ma fascinoval – zvukom, rýchlosťou a množstvom zvierat v stáde. Bola to sila. Mimochodom mali medzi sebou aj albína len s pár tmavými škvrnami. Stáli sme a čakali, pes napodiv rovnako trpezlivo. V momente, ako sme sa rozhodli pokračovať, dobiehalo ich ešte jedno mláďa, v tej šialenej rýchlosti im nestačilo. Čo ich tak vyplašilo, netuším, žiadny iný zvuk a pohyb z toho smeru nebolo počuť.
Scénu som si spojila s reakciou našej mačky, na akú diaľku počula ten zvuk a vyhodnotila to pre seba ako nebezpečenstvo. Napriek tomu, že mačky sú podľa vedcov domestikované už viac ako 6 000 rokov, zostali im lovecké schopnosti, obľuba samoty a určitej nezávislosti. Predovšetkým si však zachovali najdôležitejší inštinkt – pud sebazáchovy, ktorý im pomáha cez prirodzený strach dostať sa do bezpečia alebo bojovať o život.
Naproti tomu – človek tento inštinkt akoby úplne stratil. Komfortný spôsob života, ku ktorému sa dopracovala väčšia časť spoločnosti nás na druhej strane obral o tento pud sebazáchovy. Ten v prípade nebezpečenstva vyprodukuje adrenalín, ktorý nám pomáha konať. Čo nám však zostalo je strach:
* že stratíme ten domnelý komfort, ktorý máme
* z voľného priestranstva alebo naopak z uzavretého priestoru
* čo si o mne ľudia pomyslia, ak sa nebudem správať podľa zabehnutých štandardov atď.
Na internete nájdeme neskutočné množstvo druhov fóbií, čoho všetkého sa dokážeme báť až do krajnosti. Áno, bojíme sa ľudí a aj sami seba… Za tým všetkým je však jeden jediný základný strach – zo smrti, či už tomu veríme alebo nie.
Jeden z jeho prejavov je strach prijať informácie o prichádzajúcom nebezpečenstve. Aké sú vtedy naše reakcie a čím všetkým dokážeme obhájiť tento postoj?
- Je to hlúposť/hoax
- To môže tvrdiť len sekta
- Dajte dôkaz
- Nestrašte, myslite pozitívne, užívajte si život každý deň
- To tu vždy bolo, je a bude
- Proti prírode nič nezmôžeš
- Ak to príde, tak si to len zaslúžime (a tak ďalej, a tak podobne)
Na druhej strane som bola prekvapená, koľko návodov nájdeme na internete k evakuačnému batohu. Synovec môjho známeho pracujúci v Rakúsku, dostal jeden taký batoh minulý rok od firmy. A posledné správy z Rakúska hovoria o stovkách zemetrasení za posledný mesiac, zatiaľ najsilnejšie s magnitúdou 4,1. V Londýnskom múzeu sú zasa objasnené rôzne scenáre možných katastrof a k tomu názorná ukážka tzv. Emergency Kit pri zemetraseniach so súčasnými potrebami. Iba tak pre zaujímavosť…
Popierať evidentné sa nedá donekonečna. Pritom zabúdame na silu človeka, ktorú znásobuje zjednotenie. Ak v sebe nebudeme potláčať prirodzený inštinkt, prekonáme prvotný strach a budeme konať s rozvahou. Veď nejde o nič menšie ako o život!
J.
zdroj:creativesociety.com; fórum Globálna kríza. Zodpovednosť
Celá debata | RSS tejto debaty