Tvorivá spoločnosť

Cesta vlakom. Pár mesiacov dozadu. Do kupé príde sprievodca a zahlási: “Už si môžete dať dole rúška. Už sme v Čechách. Tu nie sú povinné.” Dobre mienená rada sprievodcu mi vybila poistky. Veď v každej krajine dýchame ten istý vzduch. Prečo sú také rozdiely? 

Kedysi dávno, v jednej rozprávke, v krajine Polnočného kráľovstva zakázali ľuďom spievať. Prečo? Pretože jednoducho mali tú možnosť. Preto tí, ktorým chýbal spev, sa išli vyspievať do vedľajšieho kráľovstva.

Dva roky dozadu. Čakám na vízum do Ruska, na ktoré som čakala dva mesiace. Pýtajú sa množstvo otázok. Kladú nám dokonca i tie, ktoré sa vôbec netýkajú týždňového pobytu u známych. Známym víza “z ničoho nič” zamietli. Aj tu dal niekto ľuďom právomoc, aby rozhodovali o tom, či a za akých okolností môžeme vstúpiť do druhej krajiny.

Neustále. Zem patrí všetkým. Nemá vlastníka, i keď sme si stihli rozdeliť nielen geografické územia, oceány, ale aj vzdušný priestor. Chcem žiť ako človek. Cestovať nielen prstom po mape. Zbaliť sa a spoznávať iné kultúry a národy. Nebojím sa, že vymiznú kultúrne hodnoty, zvyky. Môžeme si vzájomne rozšíriť obzory. A možno prídeme na to, že sme si bližší, než sme si mysleli. V každej krajine môžeme nájsť babky, ktoré je nemožné presvedčiť, že nie ste hladní. Aj vďaka slobodnému cestovaniu môžeme zvíťaziť nad vzájomnými predsudkami, ktoré vznikajú len strachom z neznámeho. Veľmi sa na to teším, pretože už teraz milióny ľudí po celom svete robia všetko preto, aby sme vytvorili takýto model spoločnosti.