Tvorivá spoločnosť

Bolo to v čase, keď naše deti prišli do veku školskej dochádzky, mali sme nadchádzajúceho prváčika a boli sme vo fáze skúšania a praktizovania alternatívnych foriem výchovy. Dávať ho do štátnej školy sa nám nechcelo. 

A vtedy sme objavili v našom okrese projekt malej školy, s učiteľkou, ktorú sme poznali a mali o nej vysokú mienku, s deťmi v domácom vzdelávaní, ale v skutočnosti by sa učili spolu v malotriedke. 

Neváhali sme a deti sme prihlásili, jedno do 1. triedy, druhé do škôlky. Zišla sa tam skupina rodičov, s ktorými sme držali spolu ako priatelia a napriek mnohým problémom sa za tie roky naše deti veľa naučili a my tiež, snáď to bola väčšia škola pre nás ako pre deti… Spolupodieľať sa na tvorení, a napokon prijať, že nie vždy sa to podarí tak ako chceme. 

Deti vyrástli. Ďalší ročník sa neotvoril, museli sme začať hľadať školu, kde bude syn pokračovať. Po strastiplnom rozhodovaní sme nakoniec skončili na najbližšej štátnej základnej škole. Škola je v rámci možností fajn, ľudia ústretoví, deti prijali vrúcne. 

Po pár týždňoch sme spozorovali typické prejavy školského systému. Naše deti si boli zvyknuté navzájom radiť. Tu to zrazu bola nežiadaná forma správania, ktorá sa trestala. Syn po písomke zbadal, že má niekde chybu a učiteľka mu ju pred odovzdaním papiera nedovolila opraviť. Prišli známky, ktoré sme predtým nemali, a ktoré začali odlišovať jedno dieťa od druhého. Od rómskych detí kadejaké posmešky a sexuálne narážky. Zbytočne popísané kilá papiera. Celé doobedie presedené v lavici, bez možnosti ísť von na prestávku (to hovorím o stave pred koronou).

Prečo u nás ľudia nevedia spolupracovať v tímoch a počúvajú len seba? Veď ich učia, aby si nemohli navzájom poradiť. Prečo väčšina ľudí vyskakuje a snaží sa byť o krok vpred, byť lepšími ako ostatní? 

Všetci chcú mať svoje „papiere“ a jednotky v práci, zásluhy v očiach „učiteľa“ teda šéfa. Nie je dôležité, či niečo urobíš dobre, ale musí to byť rovnako rýchlo u všetkých, musíš pracovať pod stresom a zvyknúť si, že po príchode domov budeš ešte do večera robiť (domáce úlohy). 

V škole nik ani nezavadí o základné duchovné hodnoty, okrem hodiny inštitucionalizovaného náboženstva. Všetci musia ticho sedieť a poslúchať. A tak ďalej… 

A zrazu vidíme v zrkadle tohto systému nás, rodičov.

Ešteže sú tam tie ľudské bytosti, učitelia (aspoň zatiaľ živí), z ktorých mnohí dokážu radosťou, láskou k deťom a svojej práci, vniesť niečo také, prečo sa dieťa chce učiť. Takáto ľudskosť dokáže veľa vecí vyvážiť. Ja však nechcem, aby moje deti boli kópiami tejto šablóny. 

Bol by som rád, aby sa mohli vyvíjať slobodne, aby nestrácali motiváciu tvoriť. A preto je pre mňa idea Tvorivej spoločnosti dôležitá. Aby sme v školách mohli umožniť osvojiť si všetkým deťom princípy úcty, zodpovednosti za vlastné činy, schopnosť vnútornej motivácie a vzájomnej pomoci. Pomôcť im už v ranom veku pochopiť, že hmotné veci nie sú natoľko dôležité, ale dôležité je ich poslanie na tomto svete.