Sergej Polunin, svetoznámy ruský tanečník, obetoval vrcholovému baletu všetko. Aby mu rodičia zaplatili nákladné štúdium v baletnej škole v Londýne, otec odišiel pracovať do Portugalska, babička do Grécka, dúfajúc, že sa im podarí zabezpečiť Sergejovi lepšiu budúcnosť. Podarilo sa. Rodina niekoľko rokov nevidela svoje dieťa, ktoré bolo v cudzom svete odkázané samé na seba.
Sergej sa preslávil a stal sa najmladším sólistom v histórii Kráľovského baletu. Od detstva drel, no sláva a obdiv miliónov fanúšikov mu nepriniesla vnútorné šťastie: „Každý deň dúfam, že sa zraním, potom už nebudem mať možnosť tancovať,” povedal v jednom rozhovore. Rástol v ňom vnútorný konflikt. Neustále zažíval samotu, preto sa utápal v alkohole a drogách. Našťastie sa z toho dostal.
Tak ako to je? Čo robí človeka v živote šťastným? Mal všetko. Mal slávu, nadanie, svet mu „ležal pri nohách“, a predsa bol nešťastný?!
Viem, že nemám právo hodnotiť iného človeka, či je šťastný. No prichádza mi na um, lepšie povedané, vynára sa mi aj iný obrázok – Nikolaja Ciskaridzeho. Takisto mimoriadne nadané dieťa, ktoré vlastným úsilím, drilom dokázalo očariť baletný svet. No v tomto prípade vidím nádherného, vyrovnaného a spokojného muža, ktorý je „kráľom“ vo svojom obore. Zásadný rozdiel je však v tom, že Ciskaridze robí celý čas to, čo ho baví a čo chce! Vystihuje to veta, v ktorej hovorí: „Je žiaduce vedieť všetko o balete, o postave, skladateľovi, choreografovi – o všetkom.“ To môže povedať len človek, ktorý robí prácu naplno a rád.
A koľko ľudí na Zemi robí to, čo ich baví, napĺňa, a nerobí to iba pre peniaze? Málo. Veľakrát o takom dôležitom životnom kroku ako je výber zamestnania, rozhoduje buď iný človek, alebo výhoda z neho plynúca. Preto je osobnosť človeka dopredu predurčená v lepšom prípade na stagnáciu a v horšom prípade, ako to bolo u Sergeja, k vzniku vnútorného konfliktu. A Ciskaridze, to je prototyp úspešného, a úprimne šťastného človeka. Stále má čo dávať iným. Napreduje sám a delí sa o to s inými. Už netancuje, no svojimi aktivitami dáva najavo, že robí opäť to, čo robí radosť jemu, a aj ostatným.
Ale každý človek má právo na všestranný rozvoj a vlastnú sebarealizáciu. Je to základ pozitívneho rozvoja nielen konkrétnej osobnosti, ale aj spoločnosti ako celku. Veď ak sa ľudia budú môcť pri výbere svojej realizácie v živote opierať nielen o svoje predispozície, ale zároveň im práca bude robiť radosť, svet sa úplne zmení. A to je možné len vtedy, keď bude každý človek materiálne zabezpečený. Keď nebude musieť myslieť na to „koľko za to dostanem“, ale na to „či ma to urobí šťastným“.
Človek nič nemusí, no môže
Idea Tvorivej spoločnosti je postavená práve na materiálnom zabezpečení, bezplatnom školstve, zdravotníctve, rovnosti príležitostí pre každého človeka. A to dáva ohromné možnosti robiť to, čo človek rád robí, čo ho napĺňa a čím vie byť prospešný pre druhých. Vtedy odpadajú akékoľvek depresie. Človek nič nemusí, no môže. Môže byť šťastný a svojou prácou robiť šťastných ostatných. Vtedy sú vytvorené podmienky a rozšírené sú možnosti Človeka na realizáciu jeho tvorivých schopností a talentov.
Zdroj: allatraunites.com
Celá debata | RSS tejto debaty