Možno niekedy v živote urobíme skutok, ktorý má iný výsledok, ako sme si mysleli. Na začiatku roka sme, kdesi za Jelšavou, so synom kupovali morské prasiatko. V rodine s dvomi deťmi mali v schátranom domčeku len najnutnejšie zariadenie a i keď chudoba dominovala, deti boli veselé a veľmi milé. Vonkajšie okolnosti nezastreli ich vnútornú radosť zo života. Ako dni ubiehali, syn občas posielal dievčatám fotky malého prasiatka, dokonca tej staršej dobíjal kredit.
Kontakt sporadicky udržiaval písaním si cez messenger. Nedávno, celý nadšený, mi hovorí: „Vieš, čo sa stalo? Písala mi Veronika, že nastupuje v septembri na strednú školu tu v Brezne. To je sranda, že? A vraj či by k nám mohla občas prísť na návštevu.“ To bola radostná novina.
Deti nám vo veľa veciach ukazujú, že tento systém nie je dokonalý a rodiny sa dostávajú do takých podmienok, ktoré nevedia ovplyvniť. No oni neriešia status, či majetok. Nerozdeľujú sa na takých či onakých. Veď my, dospelí, by sme mali riešiť existenčné otázky, nie deti. Postarať sa, aby mali kvalitný štart do života po vonkajšej aj vnútornej stránke. Táto situácia mi ukázala, aké je dôležité ľudí neškatuľkovať a prejavovať si navzájom úctu.
Som človek a mám v sebe ľudskosť. Niekedy však víťazí ego a porovnávanie sa. V tomto prípade mi deti ukázali, že keď odmyslím to pozlátko okolo, ostane človek a jeho hodnota. Hodnota priateľstva a porozumenia, bez postranných záujmov. A možno takto by to v našom dospeláckom živote fungovalo lepšie. Život máme len jeden, tak ho prežime ako ľudia.
Z.
Celá debata | RSS tejto debaty