Tvorivá spoločnosť

Vychádza mi to tak, že som vlastne vôbec nevedela, čo sa v auguste dialo na Havaji. Až keď som dabovala príbehy očitých svedkov pre fórum „Globálna kríza. Amerika na križovatke 2024”, až vtedy mi došlo.

Niektoré pasáže nebolo možné nadabovať (ich vyjadrenia boli natoľko bolestné), niektoré sa podarili ľahšie, iné ťažšie. No až vtedy som si uvedomila, čo sa tam v skutočnosti dialo.

Keď som spracovávala videá z horiacej Lahainy (starobylé mestečko na havajskom ostrove Mauí) ako príspevky na sociálnu sieť… Keď som znovu a znovu počúvala príbehy ľudí so všetkou bezmocnosťou, strachom a aj hnevom na politikov, až vtedy sa mi začal skladať celkový obrázok.

Predstavte si, že to čo teraz napíšem, prežívate vy so svojou rodinou, so svojimi deťmi:

„Žijete si spolu pokojne a šťastní na brehu mora. Na mieste, ktoré vám mnohí ľudia závidia. Vaše deti chodia do školy, vy do práce, všetko je v najlepšom poriadku. Až do chvíle, keď sa to stalo! Vaše deti sú samé doma, lebo majú zo školy voľno. Vy ste v práci. Na obzore vidno nejaký dym. Myslíte si: „Vypaľujú niečo? Alebo je niekde lokálny požiar? Veď prídu hasiči a vyriešia to.“ A život pokračuje v obvyklých koľajách. Nikde žiadne upozornenia, výzvy, žiadne sirény, nič. Len dym stúpa hustejší a hustejší. V nejakom okamihu sa zastavíte a uvažujete, či sa predsa len niečo nedeje. Zrazu nejde elektrina, nejde internet, stratilo sa akékoľvek spojenie so svetom. Skúšate tiesňovú linku – nefunguje! „Čo sa, do pekla, že deje?!“ Bežíte domov za deťmi… niečo vám hovorí, že si máte pohnúť… Deti sú samé doma. Sú v poriadku? No cestou autom už evidujete paniku. Na cestách veľa áut, vystrašených tvárí… a k dymu pribudol oheň. Približuje sa ukrutnou rýchlosťou. Fúka silný vietor. Deti sú našťastie doma, živé a zdravé. Snažíte sa nepanikáriť, aby ste ich nevystrašili. Beriete iba deti, na nič iné nie je čas. Zachraňujete holé životy. Iné drahocennosti v tento okamih nemajú zmysel.

No cesta z mesta je hrôzostrašná. Autá stoja. „Ako to, že stojíme. Musíme čo najskôr vypadnúť z tohto pekla. Čo tam vpredu, do pekla, robia?“ Vzduch je nedýchateľný, je ukrutne teplo. „Deti, ste v poriadku?“ Vedľa cesty vidíš človeka. Leží tam žena… Asi je mŕtva. Nemôžem jej pomôcť. Alebo môžem? Čo mám, pre Boha, robiť?! Konečne sa dostávame z mesta von. Ide to veľmi pomaly, veľmi pomaly… ale už sme von. Už sa blížime von.

„Čo sa to, do riti, deje? Polícia nás posiela naspäť do ohňa! To sa mi asi sníva! To nemôže byť pravda!“ Sú nekompromisní. Otáčajú nás späť do pekla. Bože, čo bude s nami?

Volám políciu, na tretíkrát sa mi podarilo dovolať. Vraj je spadnuté elektrické vedenie, preto musíme späť. Ale veď elektrina je vypnutá! Čo sa to deje? Toto nie je normálne. Vraj máme ísť do mora. Bože, ale veď sú obrovské vlny. Obrovské! A moje maličké deti… ako to zvládneme?!

More je rozbúrené. Držali sme sa s deťmi pokope. Vlastne snažili sme sa držať. Niekoľkokrát nás od seba odtrhlo. Zažívam nepredstaviteľný strach, bezmocnosť a smútok, keď vidím, ako moje dieťa naťahuje ruky ku mne a vlna ho odnáša odo mňa. S vypätím všetkých síl som ho chytil. Mám ho! Bože, pomôž nám!

Boli takí, ktorí boli v mori päť hodín. Vzduch bol nedýchateľný. Z jednej strany oheň, z druhej oceán. Ako v strašidelnom filme, no bola to skutočnosť.“

To je len časť príbehu ľudí z Havaja. Nespomenula som mŕtve zuhoľnatené telá celých rodín. Zhoreli zaživa. Neboli nikým varovaní. Nevedeli, čo sa deje a preto umreli. Nemali čas sa zachrániť! Niektoré fakty z Lahainy sa zdajú byť ako dokonalé konšpirácie. No ono sú to fakty! Ľudia neboli varovaní. Sirény a iné bezpečnostné prvky, ktoré sú v týchto končinách na vynikajúcej úrovni nevarovali, LEBO SÚ URČENÉ NA VAROVANIE PRED CUNAMI!!! (A zodpovedný človek sa necíti byť vinný.) Unikajúce autá otáčali späť do horiaceho kotla. Nefungujúce spojenie, dokonca nefungujúca tiesňová linka, je to normálne?!

Milióny peňazí idú z našich daní do „spoločnej“ kasy aj kvôli takýmto situáciám. A dovolím si tvrdiť, že hlavne kvôli takýmto situáciám. Dôverujeme politikom, že nám pomôžu, keď bude treba. Ale nedeje sa to.

Nikto z kompetentných neprišiel na ostrov a nikto z kompetentných neriešil vzniknutú situáciu. Pomáhali si ľudia medzi sebou navzájom. Známy prichýlil známeho, ľudia zo susedných ostrovov privážali potrebné – jedlo, vodu, lieky… Nikto zo zodpovedných neprišiel pomôcť. Prišli po siedmych dňoch, aby všetko zrušili. A ešte: poslali bagre, ktoré všetko zrovnali so zemou, že už nikto nedokáže zistiť kto a koľko ľudí umrelo.

„Vláda prišla po týždni a povedala: „Hej, my to teraz po vás prevezmeme… a budeme mať nad všetkým kontrolu.“ Je to však tak neskoro, až je to neuctivé. Viete, za jasného dňa je z Lahainy takmer viditeľný ostrov, kde sa nachádza najväčšia námorná základňa na svete. Mohli sa sem dostať za šesť hodín. Čakali sme ich, ale nikdy neprišli. Vedeli sme, že lietadlá nemôžu pristáť. Ale čakali sme, že uvidíme aspoň veľkú námornú loď. Veľkú námornú loď Červeného kríža, ktorá mala prísť pomôcť a priniesť zásoby. Máme zdroje priamo tam. Keby prebiehala vojna, keby bolo niečo napadnuté, tak by tu boli do troch hodín. Ale čo sa týka takýchto prípadov, to už je iná otázka,“ hovorí medzinárodný spravodajca s 15-ročnou praxou.

To je len časť toho, čo mi zostalo v pamäti. Stačilo sa na pár hodín vhĺbiť do informácií o katastrofe na Havaji a uvidela som celkový obraz, z ktorého mi je nesmierne ťažko.

Je mi ľúto ľudí, ktorí stále trpia, aj keď my sme na nich už dávno zabudli. Je mi ľúto detí, ktoré zaživa zhoreli. Je mi ľúto rodičov, ktorí umierali v mukách fyzických a hlavne duševných, keď nedokázali pomôcť svojim umierajúcim deťom. Je mi ľúto, že je svet (my ľudia) tak zahĺbený do svojich egoistických hier, že nedokážeme vidieť bolesť iného človeka. Nedokážeme sa triezvo pozrieť na situáciu okolo nás a začať ju zodpovedne riešiť. Pretože nedokážeme uvidieť, že zanedlho sme na rade MY.

H.

zdroj:creativesociety.com