Tvorivá spoločnosť

Bol to šok. A poriadny. “Ako v dnešnej vyspelej, výdobytkami oplývajúcej, dobe môže niekto takto žiť?” To bola prvá myšlienka ktorá mi prišla na um, keď som videla dve usmiate deti na dvore ošarpaného domu.
Syna omrzeli IT technológie, a tak brúsil po nete a zháňal morské prasiatko. Samozrejme v ZOO obchodoch nemali. Tak našiel súkromného chovateľa v dedinke za Jelšavou. Všetko si telefonicky dohodol a celý netrpezlivý ma súril, aby sme ho išli hneď vziať. Vraj, má posledné dva kusy. “Ani som netušila, že je to taký vzácny artikel,” zasmiala som sa.

Sadli sme teda do auta a po osemdesiatich minutách sme dorazili na miesto. Bola to ošumelá ulica s pár domami. Všetko schátrané, kde tu rozbité okná, rozpadnutý dom… Ako keby natáčali film a zabudli tam kulisy. Na konci tohto výjavu bola píla a obchod. „Môže tu niekto žiť, veď je to ulica duchov”, pýta sa ma syn. No i tak sme určený dom nevedeli nájsť. Voláme na číslo a slečna vraví, že nás ide vyzerať na cestu.
Ďalší šok. Z bočnej uličky vyšla pekná, usmiata asi 12-ročná dievčina. „Poďte za mnou!“ Vyhŕkla, ani sme nič nestihli povedať a s domčekom na rukách sme sa za ňou ponáhľali. Prešli sme dole k potoku, kde stál polorozpadnutý zelený dom s dreveným plotom. Keby so mnou nebol syn, asi by som sa poďakovala a išla domov. „Poďte dnu,” volalo nás dievčatko. “Máme ich v zadnej izbe.”

Nesmelo sme vstúpili a tam bola ďalšia veselá, asi 17-ročná dievčinka. Ukazuje nám smerom dozadu na úzku chodbu. Všímam si, že tam majú len jednu izbu s pieckou – petríkom, so sporákom, a kuchynským stolom. Potom ďalšia izba a v poslednej, ktorá vyzerá ako izba pre dievčatá s fotkami spevákov na stene, bola na zemi veľká klietka. V nej mali morčiatka. Stískalo mi srdce pri pohľade na chatrné zariadenie v dome. Ako dokážu fungovať v tejto chudobe?

Syn sa nezmohol na slovo. Položil domček na zem a dievčatá nám vysvetlili všetko potrebné ohľadne chovu. Zaplatili sme, poďakovali a pri odchode ma prekvapilo, ich prianie. „Ak Vás to nebude obťažovať, mohli by ste nám občas poslať správu s fotkou ako sa má morčiatko?”

Liečba šokom i lekcia

Bola to pre mňa parádna lekcia. To, čo som videla navonok, mi zatrelo oči. Ich správanie mi ukázalo, že dobro je v každom z nás. Nehľadiac na to, či je človek chudobný, či má moc alebo je radový človek. Bolelo ma, že vidím žiť deti v chudobe, vyrastať v takom strašidelnom prostredí. No ich srdiečko je také dobré, úprimné. Viem, že sa im budem snažiť ešte pomôcť aj inak.

Cestou domov syn rozoberal, čo videl. Asi prvýkrát sa vyjadril, že tento svet je nefunkčný. „Mami toto je v dnešnom 21. storočí možné? Keby som ich stretol na ulici, neveril by som že žijú v takej chudobe. Urobili sme dobre, že sme im pomohli.“ Hmmm… to nie je pomoc synku, len plátanie. Tento systém nefunguje, ľudia prežívajú, strácajú slobodu, práva… Čo ma však teší, že už to dlho nepotrvá.