Tvorivá spoločnosť

“Joj, dieťa, moje, čo sú to tie internety?” pamätám si na ten búrlivý smiech, ktorý som spustila, keď sa moja babička spýtala otázku, ktorá jej už dlho nedala spávať. Nečudo. Rok narodenia 1925. Na sklonku života sa technologický pokrok rozbehol akosi prirýchlo, a ona už dávno prestala byť v obraze.

“Keď začali jazdiť prvé autá v meste, veľmi sme sa báli. Mysleli sme si, že to je diablov vynález, ktorý nás chce zničiť,” priznala, keď sme sa pustili do rozhovoru. Dokonca priznala, že jej mama nikdy nenastúpila ani do auta, ani do autobusu. Aj k doktorovi išla radšej na koni. Dnes je to absurdná predstava.

Počas prípravy konferencie Perspektívy civilizácie, som sa zahĺbila do scifi literatúry. A to vám boli samé pikošky. Robert Boyle predpovedal ponorku už v roku 1691, teda v dobe, kedy boli ľudia ešte skalopevne presvedčení, že zem je plochá ako doska na žehlenie. Jules Verne predpovedal helikoptéru už v roku 1886. Mnohí scifi autori prebehli svoju dobu. A to míľovými krokmi. Boli medzi nimi aj vedci, ktorí písali scifi z jednoduchého dôvodu. Aby neutrpela ich vedecká reputácia, to, o čom nemohli hovoriť, vtesnali do stránok kníh. Múdry pochopí a hlupák neurazí.

Som presvedčená, že tie najlepšie objavy sú ešte pred nami. Stačí, ak sa staneme ľuďmi. Zjednotíme sa, ukážeme že to zvládneme bez prítomnosti tyrana a začneme konečne využívať voľnú energiu. Tú, o ktorej vravel aj Nikola Tesla. Potom sa nám otvoria také možnosti, že aj moja babička by len neveriacky krútila hlavou. Ona sa toho nedožila. No my máme tú možnosť. Veď nikto nedá do rúk vyspelé technológie stáde opiciam, ktoré ich využije na vzájomné ničenie. Tie sa dajú len skutočným ľuďom.