„Hurikán Katrina zabil 1800 ľudí,!“ znelo z rádia. „Iba? Tak málo? Myslela som si, že to bolo oveľa viac, keď o tom všetci tak rozprávajú,” znelo v mojej hlave. Ja sama som bola pobúrená vlastným cynizmom a neúčasťou. Považujem sa za slušného, empatického človeka, ktorému nie je ľahostajný osud ľudí na svete.
Ako je možné, že keď sa katastrofa netýka priamo mňa alebo mojich najbližších, staviam sa k nej tak povrchne? Keď som sa v zápätí snažila na situáciu pozrieť z druhej strany, predstavila som si, ako by som sa cítila, keby v čísle 1800 bol niekto z mojich blízkych, dieťa, manžel, kolegyňa, priateľ. Vnímala by som to inak?
Aké pocity by vo mne vyvolala takáto smutná správa, ktorá by sa ma bytostne dotýkala?
Smútok, trápenie, beznádej, alebo otázky typu „prečo práve mne“ a pod. Každý z nás vníma svoje trápenie za veľké, a cudzie trápenia berie oveľa ľahšie, dá sa povedať, že niekedy až ľahostajne.
Prečo sme takí oddelení? Kam sme dospeli, že ak sa nešťastie netýka priamo mňa, snažím sa ho zľahčovať, nevidieť a čo je najhoršie, nič nerobiť, aby to nebolo? Prečo sa nesnažíme vidieť svet a okolnosti v ňom ako niečo spoločné?
Pozorujem súčasný svet a klimatické zmeny v ňom. Sú stále väčšie a väčšie. Sú stále bližšie a bližšie. Pomôže mi zatvárať oči, zľahčovať to, čo sa deje, keď o chvíľu môžem byť jednou z 1800 obetí nejakej v éteri medializovanej katastrofe? Aj ja sa môžem ocitnúť na druhej strane a o mojej tragédii si niekto druhý môže pomyslieť: „Iba tak málo?! Zomrelo len 1800 ľudí? Myslel som si, že viac, keď o tom všade hovoria.“
Strašné čo i len pomyslieť, čo s nami bude, keď klimatické zmeny naberú na obrátkach, ako hovoria vedci. Ako ich zvládneme, keď ja sama na sebe evidujem individualizmus, oddelenie, neúčasť?!
Pozerala som konferenciu „Globálna kríza. Týka sa to už každého“, a bolo mi nepríjemné priznať si, že sa týka aj mňa.
Že ja a moja rodina budeme tí, ktorí nemajú strechu nad hlavou a sú odkázaní na pomoc druhých… a že aj tí druhí nemajú strechu nad hlavou a nemajú čo jesť a piť. No báť sa a čakať, že sa to vyrieši samé nestačí.
Satyajit Bhatk, filmový režisér z Indie na konferencii povedal: „Žiadna organizácia, ani žiadna technológia nebude schopná vyriešiť naše problémy, ak nebudeme schopní vyriešiť základný problém, ktorému čelí ľudstvo, a tým je sociálny rozpad, ktorý nastane, ak si neuvedomíme, že sme v podstate všetci jedno, že tvoríme jedno, jeden ľudský celok.”
Zdroj: allatraunites.com/sk, Globálna kríza. Týka sa to už každého
Keď píšem tento príspevok zomrelo podľa https... ...
Celá debata | RSS tejto debaty