Tvorivá spoločnosť

Na autobusovej stanici čakala na autobus Rómka. Žena 50+ s rozčapenými nohami, v šatách odhaľujúcich ovisnuté prsia. Pohľad mi zbehol práve tam, do výstrihu. Zastavila som to – stopla som moje odsúdenie. Nič zlé nerobila, rozprávala sa s ľuďmi okolo… Boli to sekundy, pokiaľ som prešla okolo. No stačili mi na to, aby som uvidela obrázok, zanalyzovala a…

Nedošlo k tomu! Zastavila som sa a neprešla do odsúdenia. Do frasa! Čo ja viem o tejto žene, aký má osud, aký má život, čo musela a musí zvládnuť počas života. Ako ľahko sa odsúdi človek, a ako ťažko sa to napráva späť.

Áno, všetci sme nejakí horší. Ale sme v tom spolu. Keď ja odsudzujem človeka, stávam sa súčasťou tej hroznej mašinérie, ktorá nás obklopuje. A to, že je to mašinéria, ktorá ovplyvňuje nás všetkých a že je vytváraná umelo, je pre mňa obrovský objav.

Nikto z nás nevie a netuší, kedy sa jeho osud zvrtne a človek vpadne do situácie, ktorá mu predtým nenapadla ani v najhoršom sne. Mala som prácu, dobré meno, každý ma poznal. Komunikácia s ľuďmi nasvedčovala tomu, že si ma vážia. Stalo sa, že som tú prácu musela zmeniť. Po tridsiatich rokoch som išla robiť tú istú profesiu, ale na iné miesto.

Nie je kolektív ako kolektív

Nezapadla som. Už keď som prišla, tak mi povedali, že sú tam dva tábory. Nuž tábory-netábory, robota sa spraviť musí, a to je všetko. S ľuďmi som komunikovala normálne, ľudsky. Zámerne som sa nechcela dať vtiahnuť do intríg kolektívu. Nepomohlo! Najprv to nebolo až tak výrazné. Raz blbá poznámka, potom menšie narážky až nakoniec veľké osočovanie. Kolotoč intríg voči mne sa roztočil ako v románe Rozamunde Pilcher. No nebola som romantická postava.

Ako som sa dozvedela neskôr, začalo sa to diať potom, ako si kolegovia na internete pozreli môj profil. Tam zistili, že podporujem Tvorivú spoločnosť a ALLATRA. Bum! Do kolektívu sa im dostala sektárka! Nepoznali ma, a ani ma nechceli spoznať bližšie. Urobili si názor na základe informácií, ktoré o Tvorivej spoločnosti a AllatRa umelo produkujú médiá. Svojim spôsobom to chápem – prečítali si články a uverili im. Veď sekta je strašné zlo! Všade sa o tom píše! Do kolektívu prišla sektárka! Taká je reakcia ľudí na zaplatené hanlivé a osočujúce články, ktorých je na nete neúrekom.

Absurdnosti, ktoré som v práci zažívala, mi začali dávať zmysel. To preto taká náhla zmena. Kolegovia sa ma svojím správaním snažili vyprovokovať k neadekvátnej reakcii. Nepodarilo sa im to. Nešla som do konfrontácie. Oficiálne som podala podnet za šikanovanie na pracovisku. Teraz si hľadám novú prácu. V regióne s vysokou nezamestnanosťou to nie je sranda. Tridsaťročná prax je možno príťažou a nie prínosom.

A všetko sa to začalo odsúdením na základe falošných informácií. Ľudia sa vo mne nesnažili uvidieť človeka. Stačilo im beľmo, fľak, označkovanie – SEKTÁRKA. Niekedy sa ku mne správali, akoby som bola nejaké monštrum. A ja som iba obyčajná žena, ktorá pochopila, že máme šancu zmeniť svet a zbaviť sa nielen pomyselných, ale i skutočných balvanov na svojich pleciach – my všetci!

Hodnotenie a odsúdenie je súčasťou našich životov. Zatiaľ nám to príde normálne. No táto pliaga robí svoje a nie je tu len tak. Aj ja som až na základe videa s Dr. Egonom Cholakianom pochopila, že to je spôsob, akým nás všetkých chcú manipulovať antikultové organizácie. Preto som napísala svoju skúsenosť. Aby ľudia vedeli, čo sa deje. Pretože väčšinou vnímame povrchne. Buď nie je čas sa zastaviť a zamyslieť sa, alebo jednoducho robíme to, čo všetci. Výsledkom je, že sme rozdelení! A rozdeľujú nás stále viac a viac. Je to zámer, ktorý neveští nič dobré. Ak to čo sa deje uvidíme a stopneme (tak ako som ja zastavila odsúdenie odhalenej Rómky) a začneme vnímať svet širšie – on sa zmení. O tom som pevne presvedčená.

A.