30 rokov učím v materskej škole. Je to práca ťažká, no zároveň nádherná. Deti sa hrajú, učia, upevňujú návyky a učiteľka im je pri tom pomocníkom, učiteľom, kamarátom i oporou.
Posledné desaťročie je iné. Menia sa vonkajšie podmienky, mení sa terminológia, pribudli cudzie slová… No najzávažnejšie, čo sa zmenilo, sú deti. Na prvý pohľad sú také isté ako pred desiatkami rokov, no keď nazriem hlbšie, zmenili sa úplne.
Studený pohľad trojročného dieťaťa
Dlho som nevedela pomenovať, čo na nich vnímam inak. No proces odhaľovania príčiny začal pohľadom 3-ročného chlapčeka. Nebol to žiak z mojej triedy. Bol v našej materskej škole v rámci kovid opatrení – kritická infraštruktúra. Dieťa so mnou krátko komunikovalo, a jeho pohľad (zrkadlo do duše dieťaťa) bol studený. Ako je možné, že v tak malom dieťati nie je radosť, iskierka, nespútanosť, čistota? Ako je možné, že v tých malinkých očkách vidím pragmatickosť, zvláštny nezáujem, nejakú hrubosť až vulgárnosť?
Dva obrázky – v čom sú deti iné
A uvidela som dva obrázky, ktoré mi pomohli odhaliť podstatu a pochopiť, v čom sú deti iné. Keď neberiem do úvahy činnosti a interakcie učiteľky a dieťaťa v 3D, ostane mi základ, na ktorom sú všetky tieto materiálne atribúty postavené. Je to vzťah človeka k človeku. Teda v tomto prípade vzťah dieťaťa a učiteľky. Pred dvadsiatimi rokmi moje vnútorné oči videli v dieťati partnera, videli dieťa s jeho čistými prejavmi.
Vzťah v triede bol dávajúci
V očkách dieťaťa bol záujem, a čo je hlavné, deti nielen brali ale aj nezištne dávali. Keď si pripomeniem seba s deťmi vtedy – okolo mňa čvirikalo dvadsať detí, ktorých očká svietili. Prebiehal medzi nami proces vzájomného obohacovania. Spoločne sme vykonávali také činnosti ako aj teraz, no vzťah bol úplne iný. Vzťah k učiteľke ale aj ostatným kamarátom v triede bol dávajúci. Hovorím o podstate. Samozrejme, že sa aj vtedy v triede kadečo udialo a nebolo vždy všetko ideálne, ale nič nebol problém, pretože základ bol na svojom mieste. V triede sme boli ako jeden organizmus. Každá jeho čiastočka bola dôležitá, a boli tu (deti) jeden pre druhého.
Svet okolo im nie je dobrým príkladom
Egoizmus súčasných detí vyvoláva u učiteľky a často aj u nich po každom jednom pracovnom dni únavu a vyčerpanosť. V čom je problém? Dieťa terajšej doby je vonkajšími podnetmi neustále stimulované do pozície „ja a tí druhí“. Ak sa aj prihovára učiteľke, nie je to proces, kedy z rozhovoru získajú obe strany, nie je to proces rovnovážny, ktorý berie do úvahy každého. Dnes sú všetky otázky, odpovede, vlastne celá komunikácia dieťaťa, preniknuté prístupom „čo mi to môže dať“. Nie je tam my, vám, spolu, jeden druhému. Ale ja, pre mňa, môj, iba môj, ja chcem byť stredobodom pozornosti. Dávnejšie proces komunikácie obohacoval a dával, teraz vykorisťuje. Deti sú ako malé zvieratká, ktoré kňučia, hryzú, bojujú za pozornosť „len im“. Ony nevedia, že to má byť inak. Prostredie, v ktorom žijú, ich nestimuluje k tvorivým hodnotám. Nemajú sa od koho naučiť žiť ako ľudia. Svet okolo nich im nie je dobrým príkladom.
Nech je moderné byť dobrým človekom
Poďme zmeniť svet k lepšiemu. Poďme svojím príkladom ukazovať deťom, ako to má byť. Ak sa práve teraz nemajú od koho učiť byť Ľuďmi, nechcem si ani predstaviť, aký bude svet, keď práve tieto deti vyrastú a budú ho riadiť súčasnými „hodnotami“. Nemáme sa na koho vyhovárať. Dieťa sa učí napodobňovaním. Urobme moderným byť človekom a začnime každý od seba.
Hanka A.
Celá debata | RSS tejto debaty