Tvorivá spoločnosť

Bol piatok. Z práce som si zobrala dovolenku a užívala príjemné studené zimné ráno. Na stole rozvoniavala káva, na tvári som mala jemný úsmev. Proste, ako keď sa cítite naozaj dobre, pokojne a spokojne zároveň. Z príjemného rozjímania ma vyrušil zvonček. „Idem ku oknu“, hovorím s úsmevom manželovi a cupitám k oknu spálne.

Za bránou stojí ona. Spoznala som ju už v lete, keď si prišla vypýtať nejaké zimné topánky. Odvtedy som ju nevidela. „Idem“, zavolala som asi 45- ročnej žene, ktorá bola na prvý pohľad čistá, upravená, a smutná. Očkom som mrkla po stole a v hlave mi preskakovali obrázky potravín, ktoré máme.

Vychádzam z domu, idem žene v ústrety a hovorím: „Ako ste vedeli, že budem doma? Práve dnes mám dovolenku“, usmievam sa na ženu a uvedomujem si obrovský rozdiel medzi mojim a jej správaním. Ja, vychádzajúca z teplého domova od voňavej kávy, so žartom na perách, a ona – dôstojná, no úplne smutná. Prichádzam k bráne a jej smutné oči sa nedokážu pozerať do mojich. Pri odpovedi na otázky jemne odvracia pohľad a veľmi stručne odpovedá. Až som mala pocit, že odpovedá naučené frázy.

Bože, čo je to s týmto svetom? Žena, ktorá stratila príbuzných a nejakým činom prišla o strechu nad hlavou, musí prosiť o almužnu a báť sa nadchádzajúcej noci. Je toto normálne? Dohodli sme sa na nejakej pomoci, aby mohla spávať počas chladných nocí v nocľahárni. No nie o tom chcem písať. Zaráža ma to, že je to vôbec možné. Ako je možné, že potichu súhlasíme s takýmto svetom? Hlavne nech sa TO nestane nám a iní ma nezaujímajú. Aj tak sú to ožrani a darmožráči…

Na vlastnej koži som pred pár rokmi prežila situáciu, keď sme s manželom ostali bez práce a mali sme deti na strednej a vysokej škole. Na vlastnej koži som pocítila, ako som sa z jedného dňa na druhý ocitla na “úplne opačnej strane”. Predtým som sa „pasovala za strednú vrstvu“, no keď sme ostali bez príjmu, uvedomila som si, ako ľahko sa život človeka môže zmeniť.

Moja situácia sa nedá porovnať so situáciou smutnej panej. My s manželom sme mali jeden druhého, deti a strechu nad hlavou, a aj tak som vnímala samotu, odtrhnutie od spoločnosti. Proste pocit, keď vaše starosti nikoho nezaujímajú. Chápem ten smutný, bezvýchodiskový pohľad.

Rozlúčili sme sa. Dohodli sme sa, že príde opäť o týždeň a niečo vymyslíme… Netuším, čo to bude. Možno zaplatím pobyt v ubytovni počas zimných mesiacov, možno niečo iné. No určite viem, čo jej poviem. Nedokážem jej dať strechu nad hlavou, no dokážem jej dať nádej. A viem, ako na to! Dokážeme to spoločne, keď všetci ľudia, ktorí chápu nenormálnosť súčasného sveta začnú tvoriť svet iný, tvorivý…

Kde bude mať každý človek dôstojné miesto na Zemi, strechu nad hlavou, ošatenie, jedlo, zdravotnú starostlivosť… aj učiť sa bude môcť, pracovať… Je toho toľko, čo budeme môcť v tvorivej spoločnosti robiť. No hlavne vymiznú smutné bezvýchodiskové oči. V ľuďoch, v každom jednom človeku, bude dôstojnosť, pokoj a možnosti skutočného Človeka.

Neviem sa dočkať, kedy zazvoní…

Hanka A.