Tvorivá spoločnosť

Neviem, kedy som po prvýkrát začala pochybovať o vyvolenosti katolíckej cirkvi. Nie o Bohu, tomu som verila, len dogmy, pravidlá a prikázania cirkvi mi už v puberte spôsobovali vnútorný pocit nepohody. Ten rástol každým rokom.

Má Boh kalendár?

Nedeľa ráno. Mama ma pravidelne budila do kostola. Keby som nešla na omšu, mala by som hriech. Nechápala som to. Má Boh niekde “TAM” prezenčnú listinu? Keď som sa pýtala, dostala som odpoveď, že mám veriť a nepochybovať. A modliť sa za všetkých, ktorí neprijali jedinú pravú vieru. 

V istom momente som začala chodiť do kostola iba zo strachu. Zo strachu z toho, aby som neskončila v pekle. Pretože  Boh si všimne moju neprítomnosť, i to, že som sa nešla vyspovedať z hriechu. Keď som vyrástla, odsťahovala som sa. V druhom meste som sa pozerala s ľútosťou nielen na všetkých ateistov, ale aj na evanjelikov či príslušníkov gréckokatolíckej cirkvi. Pretože ONI pôjdu do pekla. Pritom mnohé kamarátky cítili, že je niečo viac než dočasná existencia. Že život nie je len tok DNA v čase a v priestore, ako sa nás o tom snažil presvedčiť jeden profesor.

Poznám mnohých ľudí, ktorých označujú za ateistov. A je to nefér. Doposiaľ neexistuje kategória ľudí, ktorí síce veria v Boha, žijú s Bohom, no nehlásia sa k žiadnemu náboženstvu. Boh nie je majetkom žiadneho náboženstva. Patrí všetkým. Môžeme ho nazývať Bohom, Allahom, Láskou… žiaden z týchto epitetov nezmení jeho podstatu. Ak sa chcete dozvedieť viac, pozrite si konferenciu O čom snívali Proroci. Je dlhá. No jej obsah skutočne stojí za to!

Tou dôležitou vecou je Boha poznať, nie len veriť, pretože vtedy človek jednoducho pochyby stráca a ostáva len láska.