Tvorivá spoločnosť

Mohla by som dnes večer sledovať video, ako sa nalíčiť na ples. Nech som kočka. Zajtra sa chystáme. No po dneskajšku nemám chuť ísť na YouTube. Čoraz viac si uvedomujem, že žijeme v ohromnom Absurdistáne, v románe Hlava XXII, kde sa dá všetko akosi zdôvodniť.

Stalo sa to včera. YouTube „z ničoho nič“ vymazal množstvo kanálov Tvorivej spoločnosti z celého sveta. Bez udania dôvodu, bez upozornenia, bez možnosti stiahnuť si videá. Teda tak, ako by sa to malo diať v štandardných prípadoch. Stačilo pár presne cielených klikov a fóra, ktoré prekladali dobrovoľníci z mnohých krajín sveta, zmizli ako mávnutím čarovného prútika z prostredia YouTubovského. A s nimi tisíce odrobených hodín na ich samotné vytvorenie. Viem, že niektorí sa z toho tešili, pretože konečne bude pokoj od tej „proruskej sekty.“ To, prečo nás niekto očierňuje a snaží niekde zaškatuľkovať, dnes nejdem riešiť.

Dnes sa chcem dotknúť slobody slova. Tej, o ktorej som si kedysi myslela, že máme. Tvrdili nám to na gymnáziu, na vysokej škole, že v dnešnom svete sa cení pluralita názorov, pretože predsa stalinizmus a iné izmy, kde sa muselo myslieť a hľadieť jedným prikázaným smerom máme už dávno za sebou. Nie, zjavne nemáme. Keď sa pozriete na podmienky zmazania kanálu na YouTube, zistíte, že firma maže kanály, keď ste urobili fakt nejaký prúser. Rasová nenávisť, rôzne zvrátenosti, presadzovanie nejakej extrémistickej skupiny. Je to OK, veď aj na virtuálnom priestore by mali byť zdravé mantinely.

Ale platforma YouTube, ktorá žije z reklám, z pozerania, z „plebsu“, ktorý nahráva obsah na kanály, sa rozhodla, že sa jej pravda akosi nehodí do krámu. Že to bol úmyselný krok, svedčí o tom, že zmazali kanály aj účastníkom, ktorý na YouTube nemali žiadne videá. Mali tam kanál a to stačilo.

Nechápem, prečo si nechceme vybrať mier. 

Nechápem, prečo nechceme, aby bol na prvom mieste život človeka a nie len pár jednotlivcov, ktorí chodia riešiť naše problémy na súkromných tryskáčoch, zatiaľ čo my sa môžeme kolobežkovať na dvore.

Nechápem, prečo je pre nás také ťažké sa zjednotiť a zastaviť toto zlo.

Alebo chápem. Pretože to chce to, od čoho sme sa odnaučili. Začať konať. Začať informovať, začať hovoriť. A to napriek tomu, že sme vystavení hejtom. Jasné, je jednoduchšie sledovať Netflix a lúskať pri tom oriešky, alebo s napätím sledovať, kto vyhrá voľby a či sa zmení vláda. Nič sa nezmení. Bez našej vlastnej zmeny.

A mimochodom. Ak je niekto ešte stále presvedčený, že sme proruská či globalistická sekta financovaná Sorosom či Putinom, dúfam, že ho toto vyvedie z omylu. Sme sami. Dnes už tisíce ľudí z celého sveta sa snaží vylievať vodu z potápajúcej sa lode, zatiaľ čo jedni bojujú o čo najlepšiu kajutu na potápajúcej sa lodi, ďalší sedia a kritizujú a ďalší nám držia palce. Miesto toho, aby začali konať.

Našťastie sa dnes pridáva stále viac ľudí, ktorí konajú. Veľmi ma inšpiroval príbeh maminy troch detí, ktorá má každú noc budík nastavený na jednu hodinu. Do štvrtej rána sa venuje projektom, snaží sa informovať, ukázať na východisko. Mohla by spať. No je príkladom, že vždy je možnosť urobiť niečo pre dobro ostatných. Keď človek skutočne chce.

Dnes patrí veľká vďaka všetkým ľuďom, ktorí nemlčia. Nie tým, ktorí sa prezentujú len ďalším škandálom. Pretože je čas Pravdy. Už fakt nemáme na čo čakať. 

M.

zdroj:creativesociety