Tvorivá spoločnosť

Nie je malé a veľké zlo, je len DOBRO a ZLO. 

Zaujal ma príbeh mladého dievčaťa (ešte nedovŕšilo 15 rokov). V Moravském divadle v Olomouci ju 37 ročný herec vyzval na pódium ku spolupráci. Ako to dopadlo, môžete zistiť z pár viet, ktoré napísala nespokojná diváčka, posielajúca sťažnosť vedeniu divadla.

„…křičel na dívku sexuálně sugestivní slova jako například: „hloubš“. Po skončení se dívka vrátila na své místo. Ke konci představení tento účinkující prováděl pohyb, kdy svými boky pohyboval vpřed a vzad a naznačoval tak pohyb během pohlavního styku. Během toho, co prováděl tento sexuálně sugestivní pohyb upřel pohled na zmíněnou dívku a poté k ní zvolal „(jméno), tohle můžu dělat celou noc!““

Aký máte z toho pocit? Dieťa, školáčka, krehký človiečik, tvoriaci si názor o svete… Čo jej zostalo na duši? Viete si predstaviť seba na jej mieste?

Jej psychika sa zosype ako domček z kariet, zanevrie na celý svet, bude tvrdá ako žula… To je stav, do ktorého ju dostal nezodpovedný človek. Taký, ktorý sa neštíti ničoho, hlavne aby zaujal, zarobil, alebo ukázal svoju nadradenosť.

Vari je toto normálne? No zaráža ma ďalšia skutočnosť. Divadlá bývajú obvykle plné. Kde sú ľudia v takýchto okamihoch? Kde je ich svedomie a pomoc blížnemu – dokonca dieťaťu? Je možné, že tam dievčatko bolo bez rodičov. Ale ak bola s rodičmi, prečo si dieťa neochránili hneď pri prvých náznakoch perverzity tohto hňupa?

Veď obeť, logicky, sama o sebe nedokáže vzdorovať násilníkovi, je pod psychickým tlakom. Snaží sa zvládnuť svoj stav a nevládze bojovať. Preto jej treba pomôcť! Obvykle, keď už je „po funuse“, hovoríme: „Nič si z toho nerob“, „To zvládneš“. Ale vlastne je to prejav nášho alibizmu.

Nie je jednoduché postaviť sa za iného človeka. Nie je jednoduché vzdorovať systému, ktorý do nás roky hustili. Je pohodlnejšie čušať a čakať, kým SA TO vyrieši. Ale ono sa SAMO nič nevyrieši. Svedomie máme na to, aby sme v takýchto situáciách v sebe počúvli Človeka a nie toho tichého zmrda, ktorý nám šepká, že je lepšie zostať ticho!

Ak sme ľahostajní ku zlu, príde čas, kedy budeme ľahostajní k dobru. Ale vtedy už bude koniec „predstavenia“. Predstavenia, v ktorom mal každý z nás možnosť dokázať Bohu, že je Človek. A to aj vtedy, ak je to pre nás nevýhodné.

Posledné vety som chcela venovať dievčatku z divadla. Aj keď dúfam, že sa z traumy dostane, predsa len viem (každý z nás má, a aj ja mám, skúsenosť zo stretnutia so zlom), že jej dušička je poznačená a nebude ľahké sa toho tieňa zbaviť… Predsa však aj za ňu chcem veriť, že my, ľudia, nájdeme v sebe silu uvidieť, že tento svet je úplne zhnitý a začneme makať na jeho úplnej zmene.

H.

zdroj:creativesociety.com; fórum Globálna kríza. Zodpovednosť