Tvorivá spoločnosť

Krátko po svadbe som cestovala za prácou do Talianska. S manželom sme si chceli našetriť na vlastný byt. Moja povaha nepredpokladala vo svojej naivite žiadne prekážky. Začínala letná sezóna. V horskej severskej dedinke Pfelders, na hraniciach zo Švajčiarskom som mala na 6 mesiacov vybavenú prácu v kuchyni. Lístky kúpené, všetko zbalené a dobrodružstvo mohlo začať. A aj začalo.  

Náhody neexistujú

V jedno júlové ráno som autobusom vyrazila zo Stredného Slovenska do Bratislavy.  Tam som mala presadať na prípoj Bratislava –  Bolzáno. Mala. Autobus mal meškanie 15 minút a ja som prípoj nestihla. Čo teraz? Sakra, začala som rozmýšľať. Nemôžem neprísť, ani ostať v Bratislave. Nápadmi som neoplývala. Zrazu som zbadala v blízkosti taxík. Rozbehla som sa za pánom taxikárom. „Prosím vás hodili by ste ma na rakúske hranice? Zmeškala som autobus. Možno ho chytíme.“ Videla som jeho prekvapivý pohľad. „No môžem to skúsiť.“ Znela jeho odpoveď. Bola som rozhodnutá ho prehovárať, nakoniec nebolo treba. V rýchlosti som hodila kufor do taxíka a kabelu k sebe. Vyrazili sme.                      

Dve práce

Počas rýchlej jazdy sme sa rozprávali. Zasmial sa, že už naháňal taxíkom kadekoho, no autobus na hranice prvýkrát. Ako sme debatovali na jednej vlne, uvoľnila som zo seba napätie. Porozprával mi o svojej rodine a práci taxikára. A tu som si uvedomila, že za každým človekom je jeho osobný príbeh. Príbeh, prečo tú prácu robí. Už som ho nebrala ako „taxikára“. 

Za tú chvíľku sa mi zdalo, že ho poznám dlho. Ja 25-ročný človek plný snov, elánu, životnej naivity… On 55-ročný pán, ktorý mal dve práce, aby vysplácal úver za kamaráta, ktorému  bol ručiteľom. Uznal, že peniaze neurčujú našu hodnotu v živote. Status človeka momentálne v spoločnosti neplatí. Máme ale nezmyselné zákony, ktoré nám nepomáhajú, ale škodia. Keď človek robí prácu, ktorá ho baví a aj uživí, je to skvelý pocit. A tíško som s ním súhlasila. Čo môže človek urobiť v  hraničných situáciách, aby ostal človekom? 

Zelená

Prichádzali sme k hraniciam. „Tu vás musím vysadiť, ďalej s taxíkom nemôžem. Ale počkám, ak chcete. Možno už autobus odišiel.“  Teraz som ostala prekvapená ja. „V poriadku,  ďakujem.“ Zakričala som v behu. Trielila som s kufriskom k zóne s autobusmi a hľadala som ceduľku Bolzáno. Neuveríte, ale akurát autobus odbavovali. Vbehla som dnu a podávala som colníkovi pas s tým, že som zmeškala autobus. Ukazujem aj lístok. Jeho výraz tváre ma pobavil.

V poriadku, môžete nasadnúť.  Prisadla som si k mladej dievčine a zábavné na tom bolo, že sme cestovali do toho istého penziónu. Pochopila som, že v živote neexistujú náhody. A to, ako som sa naladila vnútorne, sa odrážalo do okolia. Zdalo sa mi všetko možné, žiadne limity. Keď si na tento príbeh, spomínam, zasmejem sa. Možno mladý človek je viac otvorený, bez bariér a očakávaní, aké si dávame neskôr. A možno to nie je vekom. Kto vie?

Zuzana Š.